Jediné negatívum celého výletu boli reakcie ľudí ešte pred samotnou cestou. Keď sa dozvedeli, kde chceme stráviť kus leta, považovali nás za bláznov. Veď vás tam zabijú/ dobodajú/ umlátia/ okradnú/ unesú/ znásilnia/ predajú...! Atď. Okrem týchto varovaní sme si samozrejme vypočuli aj rôzne hrôzostrašné príbehy o tom, čo všetko sa stalo kamarátovho kamaráta kamarátovi hneď po tom, čo prekročil ukrajinské hranice. Podľa mňa, moja mama celé noci nespávala, keď sa to dozvedela. A ak mám byť úprimná, tak nebyť nášho blížiaceho sa termínu odchodu, asi by mi tie príbehy a varovania nahnali strach a nikam by som nešla. Našťastie sa tak nestalo.
Na naše obrovské prekvapenie sme sa na Ukrajine cítili ešte bezpečnejšie ako na Slovensku, dokonca aj ľudia vedeli byť milší a ochotnejší pomôcť. Na každej železničnej či autobusovej stanici bola k dispozícii free wifi a tzv. babuška mafia (tetušky ponúkajúce lacný nocľah u seba doma). Navyše o meste Ľvov môžem hrdo prehlásiť, že patrí medzi moje najobľúbenejšie a najpríjemnejšie mestá, v ktorých som kedy bola (a to už mám čo to pochodené).
Dobrá rada nad zlato:
Keď máš priveľa tankov, rozostavaj ich kade tade po meste a urob z nich buď pamätník alebo preliezku pre deti.
Takto si asi všetci predstavovali, že na Ukrajine skončíme. Toto je však pohľad zhora na cestu pred istou reštauráciou.
V Kyjeve sme mali možnosť vidieť nielen športovo, ale aj ľudovo založenú mládež. Vystihli sme akurát deň národných osláv.
Mesto, či more. Zažili sme ukrajinské oboje.
