Zázrivá-môj domov

Myslím, že by som mal niečo napísať aj o mojej rodnej dedine. Veď som v nej toľko prežil a ešte vari aj prežijem. Dlhujem jej veľa. Zázrivá mi dala mnoho. Tu som mohol prvý krát hrať futbal, pretože máme skvelé ihrisko. Tu som každý rok mohol s rodinou chodiť do prírody, lebo všade navôkol, kde len oko dovidí, čnejú sa kopce a lesy. Je to nádhera, čo i len pozorovať to z diaľky, a nieto ešte byť súčasťou tej krásy. Nikdy nezabudnem na tie dni, keď som ako malý chlapec behal v tieni korún stromov a hľadal som hríby. Poviete si, že koho to zaujíma, ale mňa pri spomienke na to chytá nostalgia, pretože tie časy sa už pominuli a ja už pomaly, ale isto rastiem.

Chvalabohu, že môj starký ešte dodnes rád žije tým typickým „zázrifským“ spôsobom života. Ďaleko od „modernej“ civilizácie a z nových technológií vybavený asi len elektrinou a mobilným telefónom, žije na kraji lesa, kde keď človek vkročí, ocitne sa vo magickom svete, o ktorom vari ani nechyroval. Stromy, obrastené machom a lišajníkmi, často pripomínajú tie z fantazijných filmov, a preto ja sám, keď nazriem do útrob hory, ponorím sa do svojho vlastného sveta. 


A vôbec mi nevadí, že mojou úlohou nie je rozplývať sa nad krásami prírody, ale že musím píliť a ťahať drevo z hory, pretože zima sa blíži. Joj, to je zábavy, a hlavne cez víkend, keď sme všetci doma a treba robiť. Zídeme sa na chalupe, dve hodiny nič nerobíme a keď sa konečne namotivujeme a odhodláme niečo urobiť, vtedy sa nám to aj zunuje, ale robota sa sama neurobí, a tak sa všetci, aj keď nervózni, musia chopiť roboty.
Ani by ste neverili, ale po celom týždni, keď človek ani nemusel pohnúť prstom, mu takáto robota padne výborne. Normálne mu chutí robiť. Som lenivý a nechcem sa tváriť, že pracujem ako neviem aký pracant. Ale aj tak, keď treba, pomôžem a veru pochybujem, že takéto niečo sa deje aj v meste. Neľutujem to, že som sa narodil v dedine. Mám tu zatiaľ všetko, čo potrebujem.

Spomínal som futbal. Áno, rád hrám futbal, pretože je to jedna z ďalších vecí, ktorá mi pomáha vypnúť. Uvoľniť sa. Zmeniť prostredie. Nazrieť do iného sveta. Futbal je hra, plná fantázie a hlavne zábavy. Ak nemáte fantáziu, futbal vám pôjde ťažko (to isté som počul o matematike) a ak sa futbalom nebavíte, tak ho ani nehrajte. Nejde o to zvíťaziť. Víťaz je ten, kto ho hrá. Viem, že aj v meste sa dá hrať futbal, no ten dedinský futbal má pre mňa isté čaro, a to som v tom mestskom necítil.

Mohla by vám napadnúť otázka, že čím je moja dedina výnimočná, veď krásne a nepoškodené hory sú typickým znakom pre mnoho dedín. Ja neviem. Dalo by sa povedať, že pre Zázrivú sú typické korbáče, veď práve naša dedina si s obľubou pripisuje titul dediny, kde sa korbáče robili prvýkrát, no tento faktor je pre mňa nepodstatný. Je tu ale jedna vec.

Ja som študentom osemročného gymnázia a teda dosť skoro som opustil moju dedinu a odišiel som do školy, nachádzajúcej sa dvadsať kilometrov od Zázrivej. Každý deň som sa síce vracal, ale moc času mi neostávalo na to, aby som sa len tak mohol prechádzať a kochať sa okolím. Mnohí mi hovorili, že tým, že som šiel na gymnázium, som stratil detstvo. Môže to byť pravda, ale okrem detstva som takmer stratil aj svoju dedinu. Všetko svoj čas som trávil v Dolnom Kubíne (mesto, kde chodím do školy). Moji kamaráti boli odtiaľ, takže ak som mohol, tak som ta chodil aj kvôli nim. A tak som skoro stratil tých kamarátov, ktorých mám tu, doma.

Aj futbal som chcel ísť hrať do DK, no to by bol už úplný koniec, pretože doma by som sa už vari ani neobjavil. Zázrivá je pre mňa domovom. Nech som hocikde a v hocijakom čase, vždy mám v srdci túžbu vrátiť sa. Mnohí mi to zazlievajú a hovoria mi, že sa „mazním“, no ja proste zatiaľ netúžim vymeniť miesto môjho domova. Jasne, že snívam o tom, že raz pôjdem do zahraničia (kto v tejto dobe nie), no Zázrivá vždy mala, má aj bude mať miesto v mojom srdci. Tu som sa narodil, tu žijem s mojou rodinou a tomuto miesto vďačím zato, aký som. Tým je pre mňa výnimočná. Získala si ma tým, čo mi ponúka a kým to všetko neodhalím, nemám dôvod odchádzať.

[/content>