Vplyvom ostatných udalostí okolo incidentu v Kerčskom prielive prešla pozornosť sveta čiastočne opäť na východnú Ukrajinu, kde už takmer päť rokov zúri krvavý konflikt. Ľahkým nedostatkom mediálnej pozornosti trpí ale aj jeden energetický projekt, ktorý má spojiť ruské ložiská zemného plynu s Nemeckom – projekt Nord Stream 2.
Dovolím si tvrdiť, že názov Nord Stream 2 počulo už mnoho Slovákov, málokto však tuší aké následky jeho dobudovanie môže mať na európsku (a tým pádom aj slovenskú) bezpečnosť. V čase, keď väčšina obyvateľov Slovenska varila vianočnú kapustnicu, prinieslo ruské anglickojazyčné médium Russia Today správu o kladení podmorských rúr nového plynovodu Nord Stream 2 vo švédskych a fínskych vodách. Rovnaká správa ďalej uvádza, že už 370 kilometrov potrubia bolo položených, čo predstavuje viac ako jednu štvrtinu celej dĺžky (oficiálny web projektu oznamoval v novembri dĺžku len 200 kilometrov, čo znamená, že projekt utešene napreduje).
Plynovod Nord Stream 2 by mal mať po zrealizovaní (predpokladá sa niekedy v roku 2019) dĺžku 1230 kilometrov a mal by spojiť Narvský záliv v Rusku s mestom Greifswald na nemeckom baltskom pobreží, kde by ústil do nemeckej rozvodnej siete. V súčasnosti Baltské more križuje podmorský plynovod Nord Stream, ktorý spája obe krajiny už od roku 2012, jeho mladší súrodenec Nord Streamu by tak zdvojnásobil dnešnú ročnú prepravnú kapacitu až na 110 miliárd m3 zemného plynu (pre predstavu, Slovensko spotrebuje ročne okolo 4,5 mld m3 plynu). Viac plynu znamená viac príjmov pre Rusko, preto z pohľadu Moskvy ide o dobrý projekt, ktorý navyše bude prínosom pre obe strany, keďže Európa údajne bude v budúcnosti potrebovať dovážať oveľa viac plynu.
Výpadky európskej produkcie a vyšší dopyť po plyne sú hlavné argumenty obhajcov Nord Stream 2, ako to však s predpoveďami býva, nie vždy sa aj musia naplniť. Momentálne spotrebuje EÚ ročne približne 490 mld. m3 plynu, z čoho až 360 mld. m3 musí byť dovezených z krajín mimo Únie (za dovoz plynu spotrebitelia v EÚ ročne zaplatia externým dodávateľom približne 75 mld. €). Rusko v roku 2017 dodalo do EÚ približne 154 mld. m3, čo z neho spravilo najväčšieho dovozcu plynu do EÚ. Na druhej strane európska produkcia sa medziročne scvrkla o 5% na probližne 130 mld. m3 a toto číslo má tendenciu klesať aj naďalej. Zvýšiť dopyt po plyne by malo aj rozhodnutie Nemecka, ktoré plánuje v blízkej budúcnosti odstaviť svoje jadrové elektrárne, limitovať ťažbu a spaľovanie uhlia a primárne používať plyn na tvorbu elektriny. Plyn by mal v najbližších desaťročiach pomôcť s prechodom na zelenú energiu a postupne nahradiť pri výrobe elektriny (hlavne Poľskom a Nemeckom preferované) uhlie.
Potiaľto argumentácia zástancov projektu Nord Stream 2 sedi. Európa bude potrebovať v najbližších štyridstiatich rokoch ročne približne 500 mld. m3 plynu, z čoho veľkú väčšinu bude musieť doviesť z dôvodu znížujúcej sa domácej produkcie. Z tohto tvrdenia sa ale vynárajú dva otázniky: budeme naozaj potrebovať toľko plynu a budeme mať nedostatok prepravných kapacíť?
Ako hovorí bývalý vysokopostavený zamestnanec Európskej komisie Jean-Arnold Vinois: „Neverím predpovediam, ktoré predpovedajú spotrebu plynu v EÚ v roku 2035 na úrovni 470 mld. m3. Toto by znamenalo kompletnú nefunkčnosť európskych energetických cieľov.“ Väčšina predpovedí naozaj počíta s poklesom dopytu po plyne, rôzne sú len percentá poklesu. Medzinárodná energetická agentúra napríklad v minulosti zmenila odhad plánovaného európskeho dopytu v roku 2030 z 560 na 390 mld. m3 (Európska komisia rovnako korigovala svoje odhady zo 620 na 400 mld. m3), preto tvrdiť, že dopyt ostane na dnešnej úrovni je veľmi odvážne, a teda tento argument zástancov Nord Stream 2 stojí na nestabilných základoch.
Ak aj prijmeme argumentáciu potreby zvýšeného dovozu plynu do EÚ (dvadsaťsedmička stratí významného producenta plynu - Veľkú Britániu, navyše holandské polia pri Groningene pomaly utlmujú ťažbu), ostáva otázka, či sa nedá vykryť tento zvýšený dopyt súčasnou infraštruktúrou. Ako píše poľská analytička Agata Łoskot-Strachota: „V roku 2014 bola ročná prepravná kapacita medzi Ruskom a Európou 307 mld. m3, pričom sa z Ruska doviezlo len 147 mld. m3.“ Posledné štatistiky ukazujú podobné čísla. Európa má k dispozícií plynovody, ktoré ročne vedia dodať až 442 mld. m3 plynu, pričom v roku 2016 sme cez ne doviezli len 289 mld. m3 (čiže sme naše potrubia používali len na 65%). Do tejto rovnice treba rovnako započítať aj kapacity dovozu skvapalneného zemného plynu, ktoré naberajú na popularite. Z celkovej dovoznej kapacity 192 mld. m3 sme cez tieto zariadenia doviezli v roku 2016 len necelých 49 mld. m3 skvapalneného zemného plynu (25% využiteľnosť). Viaceré krajiny v našom regióne (napríklad Litva, Poľsko alebo Chorvátsko) otvorili terminály na dovoz skvapalneného zemného plynu z dôvodu diverzifikácie svojich zdrojov a zníženia závislosti na potrubnej doprave. Potreba nového potrubia by preto vznikla až v okamihu výrazného zvýšenia dopytu po dovoze zemného plynu z Ruska, na ktorú by nejeden investor promptne zareagoval (Nord Stream 2 sa ale stavia za stavu malého využitia stávajúcej infraštruktúry – niečo ako stavať diaľnicu do miesta, kde aj v budúcnosti má podľa odborníkov jazdiť málo áut).
Nie je teda isté, či v budúcnosti budeme potrebovať viac plynu, ak áno, tak máme aj bez Nord Stream 2 dostatok miesta v potrubí na jeho dodanie. Napriek tomu, výstavba projektu Nord Stream 2 ďalej pokračuje a má podporu najväčšej krajiny EÚ - Nemecka. Viaceré európske krajiny, medzi nimi aj Slovensko, otvorene kritizujú výstavbu tohto plynovodu a argumentujú možnými bezpečnostnými ale aj politickými rizikami, ktoré by mohol tento plynovod priniesť. V druhej časti tohto článku sa preto plánujem pozrieť na iné (t.j. politické a bezpečnostné) dôvody, ktoré by mohli motivovať Rusko k výstavbe tohto plynovodu.
