Tento článok je voľné pokračovanie môjho predošlého článku o americkej demokracii. Tentoraz sa venujem britskej demokracii, druhej najdôležitejšej demokracii vo svete - aspoň čo sa histórie týka. Ale teraz to urobím tak, že sa pozriem na súčasný stav demokracie vo Veľkej Británii (v skratke VB), cez objektív zameraný na ich ministerského predsedu Borisa Johnsona, a nie na detaily demokracie, ako dnes existuje vo VB.
Boris nie je komplikovaný charakter, ale je unikátny ako politik. Pre Borisa je Boris viac-menej moderný Winston Churchill. A je si istý, že takto vojde aj do histórie. Ja som si tiež istý, že vojde do histórie, ale pre presne opačné príčiny. Nie ako najlepší, ale ako najhorší, niečo ako anti-Churchill.
Budem sa snažiť popísať Borisa aktuálne. Teda nie čo si o ňom myslím ja, ale čo si o ňom myslia ľudia, ktorí mu sú alebo boli blízki.
Podľa všetkých je Boris v prvom rade elitista vo svojom jadre a vo svojej výchove. Chodil do najlepších škôl v Anglicku (Eton, Oxford). Tieto školy vychovávajú smotánku britského impéria - alebo toho, čo z neho zostalo (Anglicko, Škótsko, Wales, Severne Írsko). Kde základ výchovy nie je vzdelanie - i keď aj to je dôležité - ale charakter. Nanešťastie - čo sa týka charakteru, sa na Borisa nič nenalepilo ani v jednej, ani v druhej škole. Jeho učiteľka v Etone poslala jeho rodičom list, v ktorom sa okrem iného sťažovala, že Boris sa správa, ako keby pre neho žiadne pravidlá, zákony, obmedzenia atď. neplatili. A tak to aj dodnes zostalo. On je niečo extra. Zákony a pravidlá sú pre malých ľudí. Pre elity kalibru Borisa sú akékoľvek zákony a predpisy len na to, aby obmedzovali jeho genialitu. Boris sa v školách niečo naučil, stále si pamätá pasáže po starogrécky (údajne) z Iliady alebo Odysey, alebo z obidvoch. A niekedy ich cituje aby demonštroval svoju genialitu.
Ale v skutočnosti rozumie len jednej veci - personálnej ambícii. A pôjde cez mŕtvoly, aby dosiahol svoj cieľ. Vlastne má tri ambície:
Jedna je veľká a dlhodobá - aby sa stal ministerský predseda. To už dosiahol, teraz mu ide o to aby bol jeden z najvychýrenejších v histórii.
Dve ďalšie ambície sú omnoho, omnoho prízemnejšie a nemajú s tou prvou nič spoločné. Druhá je - aby si každý večer dobre vypil (po slovensky povedané sa ožral). Tretia ambícia je - aby si pichol (aby som použil slušnejší výraz). To o ňom povedal jeho najlepší krčmový kumpán z čias, keď pracoval ako dopisovateľ v Bruseli pre Daily Telegraph.
Nad pitím sa nepotrebujeme pozastaviť. Angličania pijú ako dúhy, najmä pivo, niekedy víno. Na nás na východe nemajú, ale nie sú ani veľmi pozadu. Ak je Boris len priemerný britský pijan, tak pije denne. Ale sú všetky indície, že je nadpriemerný, takže pije asi denne - a dosť.
Omnoho relevantnejšia je sexuálna ambícia, pretože tá nám povie o Borisovi veľa. Len fakty:
Boris má sedem detí s troma ženami, najmladšie dieťa má mesiac. Z tých troch žien jedna nebola jeho manželka. Boris otcovstvo dieťaťa s touto ženou popieral dovtedy, kým súd nenariadil test. Test dokázal, že Boris je otec. Okrem toho mal Boris mnoho afér, často dokumentovaných na titulných stranách britských novín. Vyzerá to tak, že Boris nemá nejaký ženský ideál, ktorý hľadá celý život ako niektorí ľudia, ale berie všetko, čo mu príde pod ruku. Obrazne povedané.
Všetci Borisovi známi vedia, že Boris nemá morálne zásady. A ani nerozumie, čo ten koncept znamená. Priemerný ruský mafián má určite viac morálnych princípov ako Boris, lebo každý mafián prinajmenšom rešpektuje lojálnosť. Boris nie.
Boris vždy klame. A neklame len sem-tam, keď mu to vyhovuje, on klame stále a každému. Klamal vo svojej práci ako novinár (čo je kardinálny hriech v žurnalistike), klame svojim frajerkám, manželkám, kamarátom, spolupracovníkom, poradcom. A čo je najdôležitejšie - klame voličom. Ale čo ho naozaj robí klamárom najvyššieho stupňa je to, že on je multi - dimenzionálny klamár. On klame aj o svojich predošlých klamstvách. A ak je treba, aj o klamstvách svojich klamstiev. S Borisom - tak ako s Trumpom - je omnoho jednoduchšie počítať pravdy, ktoré povedia, než klamstvá. Pravdy sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky, na klamstvá treba pri obidvoch kalkulačku.
Čiže Boris je pijan, sukničkár a amorálny klamár. Takých sú v Anglicku asi tisíce. Nikto z nich ale nie je ministersky predseda - len Boris. Takže má niečo naviac. A to naviac je to, že Boris nie je obyčajný politik, on hrá špecifickú rolu vo svojej politickej kariére. Borisova rola je ako šašo alebo klaun, ktorý reprezentuje priemerného človeka pod rúškom klaunovstva. Nemyslím to len v uštipačnom alebo pohŕdavom zmysle, ako keď niekto povie o niekom „on je klaun“. Macron toto povedal o Borisovi, ale myslel to obrazne, nie doslovne. Ja to však myslím doslovne. A vysvetlím:
Guardian uverejnil veľmi dlhý a dobrý článok o tom, ako hrá Boris Johnson celý svoj politický život rolu klauna. Znova opakujem, nehovorím len o nejakom dočasnom „klaunovaní“, hovorím o kompletnej roli klauna, ktorú Boris hrá každý deň pre krajinu a voličov.
Začnime výzorom: Boris vyzerá určite groteskne. Nemá síce červený nos (zatiaľ), ani centimetrový make-up ako klauni, lebo ľudia ho potrebujú identifikovať podľa tváre. Má však rozcuchané vlasy, hádam aj celé vrabčie hniezdo, má dosť veľkú nadváhu - je takmer obézny a nosí obleky ktoré na ňom visia ako vrecia na strašiakovi. Celý imidž je „klaunovský“. Ale od samého začiatku jeho politickej kariéry je tiež veľmi starostlivo kultivovaný.
Ku klaunovskému výzoru môžeme pridať jeho chôdzu. Boris nechodí ako priemerný človek. Ani ako obézny človek. A ani ako jeden z lídrov sveta. Boris chodí, ako keby satirizoval chôdzu iných politikov. To je ďalší z jeho tichých signálov voličom; vraví im: pozrite sa na mňa, ja sa nenosím ako páv ako ostatní politici, naopak, ja z toho mám zábavu.
Výzor a chôdza tvoria základy Borisovej fyzickej prezentácie v roli klauna. Táto prezentácia je potom majstrovsky dotvorená Borisovým prejavom. Keď je Boris interviewovaný, dáva najavo svojim prejavom tela, gestami, artikuláciou, že celé toto je v skutočnosti divadlo, fraška, hlboko pod nim alebo nad nim. Záleží na vás, ako sa na to chcete pozerať. A že to nemá nič spoločné s realitou voliča, lebo on sám má hlboké vnútorné spojenie s voličmi tým, že je ako oni (ale v roli klauna).
Boris si myslí, že hovorí elokventne, ale v skutočnosti jeho elokvencia je skôr satira skutočnej elokvencie. Boris nerád hovorí o tom, čo jeho vláda chce alebo nechce robiť, pokiaľ nemusí. On radšej povie vtipy. Ale na rozdiel od skutočne vtipného človeka nevie, ktorý vtip sa je vhodný do ktorej situácie a kedy je vtip vôbec nevhodný. Dobrý príklad je jeho trápne „predstavenie“ v novembri minulého roka na COP 26 v Glasgowe.
Toto všetko sa asi bude zdať pre väčšinu čitateľov dosť abstraktné, príliš filozofické. V poriadku, podám to teda polopate - čomu každý Slovák porozumie:
Boris je ako charakter z bežnej slovenskej krčmy. Sedíte pri stole. Či už sám/ sama, alebo s niekým. A ku vášmu stolu sa priplichtí nejaký podpitý chlap. Síce sa spýta či si môže prisadnúť, ale predtým, než stačíte odpovedať, už sedí pri vás a rozpráva. O čom? O politike, o čom inom... Začne niečím nie veľmi kontroverzným, lebo vás nechce hneď vyľakať. Asi aj čaká, že sa mu pri ďalšej runde tiež niečo ujde a preto potrebuje ostať pri stole čo najdlhšie. Ale dlho nevydrží a za chvíľu je pri svojej obľúbenej téme. Čokoľvek to je, vždy to je nejaká konšpirácia; židovská, americká, ruská, maďarská, Sorosova, moslimská atď. Počúvate, myslite si svoje, možno občas aj oponujete alebo pritakávate, ale predovšetkým ďalej objednávate; pivo, poldeci. Ak ste v nóbl krčme, možno aj šampanské (gruzínske). Chlap je celkom zábavný, takže ho tolerujete. A kto si myslíte, že je ten váš kumpán pri stole? On je proste klaun, on vás zabáva a vy platíte. To je Boris. Ibaže krčmu vymenil za britskú voličskú základňu.
A teraz si predstavte že britskí voliči sa rozhodli, že klaun z krčmy je taký zábavný, že ho treba urobiť ministerským predsedom. To je ako ísť do bordelu a požiadať „dámu“ ktorá vás obsluhuje - o ruku. Čo sa na to dá povedať?
Neviem. Ale dá sa z toho niečo vyvodiť, čo sa týka britskej politiky. Britská politika nie je to, čo bývala. Hlboko upadla, je dekadentná, niekto by mohol povedať dokonca zdegenerovaná, a to na dvoch frontoch.
V prvom rade konzervatívna strana zvolila Borisa - klauna ako svojho vodcu napriek tomu, že mnohí poslanci povedali len krátko predtým, že nikdy, nikdy, nikdy nebudú voliť Borisa, aby bol líder. Všetci vedeli a rozumeli kto je Boris, odkiaľ prišiel a kde ide. To, ako som ho popísal bolo verejne známe, v novinách o tom boli uverejnené články. Mnohé z nich napísali Borisovi známi a priatelia. A všetci sa zhodli na jednom: že Boris by nikdy nemal byt ministerský predseda.
Toto napríklad napísal o Borisovi jeho bývalý šéf Max Hastings (celý život konzervatívne voliaci), ktorý ho prijal a prepustil: „Ja som bol šéf Borisa Johnsona: on je kompletne nespôsobilý, aby bol ministerský predseda.“ Napriek tomu ho konzervatívna strana zvolila za svojho lídra, pretože si mysleli, že Boris je u voličov populárny. Aj bol, čo nás privádza naspäť ku britskému voličovi, ktorý reprezentuje druhý front úpadku britskej politiky. Hastings dodal v tom istom článku - citovanom povyše, že ak bude Boris zvolený za ministerského predsedu, Veľká Británia prestane byt seriózna krajina. To je slušne povedané.
Britskí voliči síce dnes nie sú veľmi rozumní, ale stále ešte majú štipku sedliackeho rozumu. Keď zvolili klauna za ministerského predsedu, tak rozumeli, že od klauna nemôžu očakávať, že niečo urobí pre nich alebo pre krajinu (toto je hádam tá hlavná zvrátenosť britských voličov, nečakajú od štátu skoro nič). Klaun je podľa definície niekto, kto nič nerobí (nepracuje) - nestavia nemocnice, školy, neposiela peniaze dôchodcom a sirotám. Klaun klaunuje.
Preto keď prišla pandémia a Borisova vláda nebola schopná kompetentne zakročiť, výsledkom bola zďaleka najvyššia úmrtnosť v Európe (dnes je Veľká Británia v polovici rebríčka; Taliansko, Belgicko a desať východoeurópskych krajín vrátane Slovenska majú doteraz celkovo vyššiu úmrtnosť než VB). A voliči sa nenahnevali. Asi rozumeli, že nemá význam viniť klauna.
Keď boli noviny plné správ, ako konzervatívna vláda rozdáva kontrakty pre príslušenstvo na boj proti Covidu v hodnote desiatok a stoviek miliónov (celková suma sa odhadovala na 10 miliárd a stúplo to na dnes odhadovaných 50 miliárd libier) svojim priateľom a podporovateľom konzervatívnej strany - a to väčšinou ľudom a firmám, ktoré s tým nemali žiadnu skúsenosť - voliči boli stále pokojní. Mysleli si: klaun bude klaunovať aj so štátnymi peniazmi. Keď Boris podpísal zmluvu s Európskou úniou o Severnom Írsku a za pár týždňov už rozprával že VB ju nebude rešpektovať. Znova - žiadna reakcia od voličov, ktorí len pokrčili plecami...
Boris si asi začal myslieť, že je nedotknuteľný. To je jedno, čo o ňom a o jeho vláde vyjde najavo, voliči všetko prepáčia. Toto je Boris ako mág, politický fakír, ktorému ani oheň neublíži.
Ale zrazu sa objavili v médiách správy, že Boris, novo korunovaný mág, organizoval žúry pre desiatky ľudí vo svojej oficiálnej rezidencii. Zatiaľ, čo bola celá krajina zatvorená (pod lockdownom) a v čase, keď tisíce ľudí zomierali v nemocniciach osamote, lebo rodiny ich mali zakázané navštíviť. Dokonca mali žúr večer pred pohrebom princa Philipa. Čo je oficiálna urážka anglickej kráľovnej - a teda monarchie. A v konečnom dôsledku aj jeho vlastnej krajiny. A voliči konečne reagovali. Verejnosť to doslova šokovalo a rozzúrilo.
A tak sa skončila krátka Borisova kariéra mága, stal sa znova len klaun - ako býval. Ibaže teraz mal Boris na výber - mohol byť Borisom a klamať o žúroch, čo, kde, kedy, ako. Vediac, že každý jeden volič bude vedieť, že klame. Alebo mohol povedať pravdu. Keby povedal pravdu, priznal by sa, ospravedlnil, pravdepodobne by sa mu všetko prepieklo. Voliči by hundrali, ale povedali by si: klaun klaunuje, ale ak treba, hovorí pravdu. Toto je nepísaný kontrakt medzi klaunom a jeho audienciou. Klaunovi je všetko dovolené, ale musí hovoriť pravdu. To je podstata klauna.
Hádam sa to dá lepšie pochopiť vtedy, ak namiesto klauna použijeme klaunovho predchodcu šaša. Šašova hlavná rola na kráľovskom dvore bola povedať pravdu kráľovi zábavným spôsobom. Lebo často sa nikto z kráľovských poradcov neodvážil kráľovi povedať pravdu, pretože ten ich za to často potrestal. Jedine šašo mu mohol komunikovať pravdu, ktorú kráľ nechcel počuť.
Ale šašo ktorý klame, je zbytočný. A tak je zbytočný aj Boris Johnson ako šašo vo funkcii ministerského predsedu.
To ma privádza naspať k otázke v titulku článku: dnes (2. februára 2022) je Boris stále formálne líder, takže ešte nedoklaunoval, ale jeho dni sú skoro určite zrátané. Tým, že sa Veľká Británia zbaví svojho dvorného šaša, sa ale nestatne znovu serióznou krajinou akou bola predtým. Lebo šašo je len symptóm choroby britskej demokracie, ale nie choroba sama osebe.
