Na Blízkom východe je ďalšia vojna. Táto špecifická kapitola je hrôzostrašnejšia ako predchádzajúce, pretože ju začal mimoriadne krvavý teroristický útok na civilistov v Izraeli. Izrael je na terorizmus zvyknutý, trpí ním desaťročia, ale nie terorizmus v takom rozsahu s viac ako tisíckou mŕtvych, v Izraeli to nazývajú izraelský 11. september.
Ako zvyčajne, v tomto konflikte Izrael bude pravdepodobne odplácať tým, že zabije trikrát toľko Palestínčanov pomocou svojej armády, vyzbrojenej a financovanej USA, pravdepodobne takmer všetci budú civilisti. Izrael tiež pravdepodobne použije taktiky, ktoré sa všeobecne považujú za vojnové zločiny, ako to robí posledné desaťročia. Tentoraz bude odpoveď Izraela možno ešte krvavejšia ako zvyčajne, takže môžeme očakávať 4 - 5 mŕtvych Palestínčanov na každého mŕtveho Izraelčana. Teraz sa dokonca hovorí o tom, že Izrael môže vyhnať všetkých Palestínčanov z Gazy do Egypta a Gazu v podstate anektovať.
Pre zvyšok sveta je toto len štatistika. Svet je unavený z tohto nekonečného konfliktu. Ja tomu náhodou rozumiem lepšie ako väčšina ľudí, pretože som o tom desaťročia čítal, ale predovšetkým preto že som počúval obe strany a snažil sa to všetko pochopiť. V priebehu rokov som videl mnoho rozhovorov s Arafatom, Rabínom, Peresom, Barakom, Netanyahuom a mnohými palestínskymi aktivistami.
Po 30 rokoch som presvedčený, že neexistuje žiadne riešenie. Teda žiadne riešenie, ktoré by bolo prijateľné pre obe strany teraz alebo v dohľadnej budúcnosti. Existuje riešenie, ale je tak mimo hlavného prúdu, že sa v médiách takmer vôbec nespomína. Ale skôr, ako sa tam dostanem, uvediem krátky súhrn toho, prečo si myslím, že v súčasnom prostredí nie je možné dosiahnuť žiadne riešenie.
Tento článok nie je o tom, kto koho zabil, znásilnil, sťal, kedy a koľkokrát, atď. Takisto nie je o tom, kto, komu, kedy zabral koľko zeme. Nie je to o faktoch alebo fámach tejto vojny, ktoré sa šíria všade. Mne ide o jednoduchú otázku; z racionálneho hľadiska pri pohľade na historické korene „je vôbec možné, že by niekedy mohlo dôjsť k ukončeniu konfliktu“?
Izrael vznikol (ale nie priamo) v dôsledku rezolúcie OSN v roku 1947, ktorá rozdelila územie zvané Palestína na 2 krajiny - Izrael pre Židov a Palestínu pre Arabov. Väčšina sveta to akceptovala, Izrael dnes uznáva 192 krajín.
Arabi to nikdy neprijali, pretože podľa nich nikto nemá právo vziať im pôdu a dať ju niekomu inému, čo podľa nich OSN urobilo. Nie sú to len Arabi žijúci v Palestíne, ktorí to nikdy neprijali, ale Arabi na celom svete to neprijali, hoci niekoľko krajín ako Egypt a Spojené arabské emiráty oficiálne uznávajú Izrael.
Izrael nie je obyčajná krajina; nevyvinula sa prirodzene v priebehu histórie, ako veľká väčšina iných krajín, bola vytvorená pod záštitou OSN a je to len jedna z mála krajín na svete, ktorá sa oficiálne stotožňuje s konkrétnym náboženstvom, ktorým je judaizmus. Je to židovský štát a najbližšie porovnanie by bolo s Iránom, ktorý je oficiálne moslimským štátom.
Pre objektívneho pozorovateľa je hlavnou otázkou, či má Izrael právo na existenciu. Izrael bol vytvorený podľa rezolúcie OSN, takže technicky má právo na existenciu.
Ale za zákonnosťou Izraela leží hlbšia morálna otázka. Izrael skutočne existuje ako dôsledok dlhej histórie vražedného antisemitizmu predovšetkým v Európe a predovšetkým vo východnej a strednej Európe; z Nemecka na východ boli v priebehu storočí zabité milióny Židov, zďaleka najviac ich povraždilo nacistické Nemecko v druhej svetovej vojne s pomocou Poliakov, Ukrajincov, Slovákov atď. Vytvorenie Izraela bolo nevyhnutné, aby Židia mohli mať vlasť, kde budú v bezpečí pred týmito genocídnymi útokmi. Bolo to rozumné, racionálne rozhodnutie, ktoré sa po druhej svetovej vojne nemohlo skočiť inak. Kde boli zabité milióny Židov len preto, že boli Židmi. Bolo morálnym imperatívom, aby Židia mali svoj vlastný domov, ale určite z európskeho hľadiska aj akýmsi praktickým odškodnením za židovskú krv na rukách európskych krajín.
Morálnym argumentom pre Arabov je, že oni doplácajú na európsky antisemitizmus v priebehu storočí, s ktorým nemali nič spoločné. Toto je platný argument sám o sebe, ale ignoruje históriu. História nie je vždy spravodlivá, ale nespravodlivé ci aj nemorálne rozhodnutie spoločenstva národov, ako to v roku 1947, nemožno odvolať zabíjaním detí alebo starých ľudí, ako to práve urobil Hamas.
Izrael existuje 75 rokov, nezanikne. Úspešne sa ubránil všetkým Arabmi začatým inváziám a vojnám a bude tak robiť aj v budúcnosti. Arabi nebudú schopní vyhnať Židov do mora, ako o tom celé desaťročia snívajú. Arabi to stále nie sú pripravení akceptovať, možno to nikdy neprijmú, a nikto ich nemôže prinútiť aby to prijali.
Existuje ešte ďalší právny a morálny argument, ktorý často predkladajú propalestínski aktivisti. Tvrdia, že mandát OSN nie je platný, pretože porušuje základné ľudské právo na sebaurčenie jedného národa.
Sú však Palestínčania „ľudom“, národom v historickom zmysle? Nie naozaj alebo aspoň nie zatiaľ. Arabi boli a sú dodnes kmeňmi, podobnými Indiánom v Severnej Amerike alebo mnohým africkým kmeňom. Boli okupovaní európskymi alebo polo-európskymi mocnosťami (Turkami), pretože to boli kmene, ktoré medzi sebou bojovali viac ako proti svojim dobyvateľom. Keď neskôr kolonialisti (Británia, Francúzsko) vytvorili štáty ako Irak, Sýria, Libanon, nezáležalo na tom, kde je hranica; nerozdeľovali národy, vytvárali územia založené na jednoduchosti vládnutia. Všetky tieto krajiny sú dodnes veľmi nestabilné, pretože sú to umelé štáty, nie skutočné krajiny s národnou identitou, hoci niektoré existujú už viac ako 100 rokov. Ani Saudská Arábia nie je skutočnou krajinou, len zhlukom arabských kmeňov, ktorým vládne ten najsilnejší Al-Saud. Žiadna z týchto krajín sa historicky nevyvinula tak, že sa kmene zlúčili do národa, ktorý si vytvoril potom vlastný štát.
To, čo mnohých ľudí mýli je názov „Palestínčania“. Zdá sa, že ak majú meno, určite sú národom a mali by mať krajinu. Ale nie je to tak. Sú to arabské kmene a ich meno je jednoducho odvodené od názvu oblasti, kde žijú, ktoré siaha až do biblických čias.
Najlepšie by bolo prirovnanie k starej Juhoslávii. Ako národ neexistovali Juhoslovania, a preto dnes neexistuje Juhoslávia. Bol to umelý štát, ktorý sa rozpadol, keď si skutočné národy v ňom vytvorili vlastné krajiny, Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, menej už Bosna a Hercegovina, Macedónsko, Čierna Horu. Samotný názov Juhoslávia jasne ukazuje, že to bola krajina pomenovaná podľa zemepisnej polohy jej občanov, „krajina južných Slovanov“ ale nemala žiadnu národnú identitu.
Ak by vznikla Palestína, bola by to nestabilná krajina, kde by väčšinoví moslimovia pravdepodobne bojovali s menšinovými kresťanmi presne tak, ako sa to deje v susednom Libanone, ibaže tam je etnicko-náboženská zmes opačná, väčšina sú kresťania a menšina moslimovia. Nie som proti Palestíne ako krajine, len hovorím, že je nereálne myslieť na to ako na bezproblémové riešenie.
A Palestína mohla byť vytvorená v roku 1947 alebo kedykoľvek odvtedy - ak by s tým súhlasili Arabi. Ale nikdy to neurobili a pravdepodobne ani nikdy neurobia. Na základe svojich súčasných demonštrácií po celom svete, ktoré vyhlasujú, že ich zem je celý dnešný Izrael plus čo dnes vlastnia Gaza a Západný Breh.
Jednoduchá pravda je, že Arabi nebojujú, aby získali svoju krajinu. Bojujú za zem, chcú späť svoju zem, nechcú krajinu. Ak by chceli krajinu, už by ju mali, pretože všetci ostatní to chcú, aj väčšina Izraelčanov chce, aby Arabi mali svoju vlastnú krajinu, i keď nie terajšia Izraelská vláda.
V Izraeli je to naopak, o pôdu bojujú len ortodoxní Židia, ktorí sú malou menšinou (posledných 40 rokov zaberajú arabskú zem s pomocou izraelskej vlády), väčšina Izraelčanov jednoducho chce len vlastnú krajinu a príliš sa nestará o samotnú zem. Je zrejmé, že potrebujú zem, aby mohli mať svoju krajinu, ale ich cieľom je židovská krajina nie zem.
A tak od začiatku, v roku 1947, sme na mŕtvom bode, sú tu dva nároky na tú istú zem. Jedna skupina nechce nič iné, len tú zem, druhá chce kus tej zeme, aby na nej postavila svoju krajinu. Neexistuje na to žiadne logické riešenie.
Izrael nemôže robiť kompromisy o svojej existencii. Ale bol by ochotný vzdať sa nejakej zeme pre mier; takzvaná dohoda „zem za mier“. Toto sa skúšalo v deväťdesiatych rokoch (mierová dohoda z Oslo), ale zlyhalo to, pretože Izrael nebol čestný a Arabi chceli všetku zem. Arabi nebudú robiť kompromisy o zemi; chcú to všetko tak, ako to bolo v 19. storočí, keď im patrila všetka zem, ale politicky im vládli Turci.
Tu je moderné riešenie, verím, že jediné životaschopné dlhodobé riešenie. Pochádza od židovských a niektorých nežidovských, spisovateľov, akademikov, mysliteľov. Myslím, že som čítal jedného alebo dvoch arabských spisovateľov, ktorí to podporujú.
Súčasný štát Izrael, Gaza a Západný breh Jordánu sa musia stať jednou krajinou s názvom Izrael-Palestína alebo Palestína-Izrael. Táto krajina musí byť úplne sekulárna, to znamená stať sa republikou, bez akejkoľvek náboženskej príslušnosti, môže byť dokonca federálnou republikou.
Ale mala by rešpektovať svoje tri hlavné náboženstvá - judaizmus, islam, kresťanstvo, pokiaľ ide o zákonom stanovené sviatky a oslavy. Mala by ponúkať 4 verejné školské systémy - jeden pre každé náboženstvo a jeden pre nenáboženskú časť populácie. Republika by mala byť demokratická, ale mala by mať zaručenú ochranu menšín. Úradným jazykom by bola buď angličtina, prípadne aj hebrejčina a arabčina. O všetko ostatné by bolo podľa dohody obyvateľov.
Takto by mal každý svoju krajinu, Židia, Arabi, kresťania, ale bola by to spoločná krajina. Všetci by boli pred zákonom rovnocenní občania, ale mohli by praktizovať svoje náboženstvo lokálne a počas štátnych sviatkov. Je to moderné riešenie založené na modernej myšlienke štátu. Je zrejmé, že v súčasnosti neexistuje žiadny národ pre túto republiku, ale národ by nakoniec vznikol rovnako, ako vznikol izraelský národ za posledných 75 rokov z rôznych skupín ľudí z celého sveta, ktorí sa zhromaždili na rovnakom mieste a zdieľali iba svoje náboženstvo. V tejto republike by to nebolo náboženstvo, ale zem, ktorá by ľudí spájala, pretože si ju všetci nárokujú ako svoju.
Židia budú mať stále krajinu, ale už nebude židovská. Arabi budú mať konečne krajinu, v ktorej bude akákoľvek pôda chránená zákonom, pred ktorým sú si všetci občania rovní. Preto nikto nebude môcť zabrať arabskú pôdu a za pôdu, ktorá bola zabratá, bude potrebné rozhodnúť o spravodlivej kompenzácii.
Ide o utopistický nápad, ktorý má v súčasnosti rovnakú šancu na úspech len keď „peklo zamrzne“. Túto frázu použil Don Henley, spevák/bubeník skupiny Eagles, keď sa ho po rozpade kapely v roku 1980 opýtali, či je šanca že Eagles sa niekedy v budúcnosti dá dokopy.
Ale kto vie? O 14 rokov neskôr peklo nezamrzlo pokiaľ vieme, ale Eagles boli opäť na pódiu a hrajú spolu dodnes.
