A predsa my, starí Prešovčania, máme opodstatnené obavy o jeho ďalší rozvoj a rozkvet. V posledných rokoch akoby sa z nášho mesta stávalo prázdne mesto, Čierne mesto.
Cestovný ruch v Prešove
Nám, Prešovčanom, bolo povedané, že treba v meste zvýšiť cestovný ruch. O.k., povedali sme si. Projektov nám bolo ponúknutých hneď niekoľko: postavíme najvyššiu sochu Krista na svete a budú k nám prúdiť zástupy turistov. Urobíme medzinárodné letisko, aby turisti z celého sveta mohli prilietať rovno do nášho mesta. Postavíme biznis centrum, výstavnícke haly, slané kúpele. Vybudujeme hotely, výhliadkové veže. Super, povedali sme si a zvolili sme si. Žiaľ, všetky sľuby sa ukázali ako prázdne sľuby, dodnes nesplnené.
Naproti tomu, jedinú „atrakciu“, ktorú sme v našom meste mali a ktorá prilákala návštevníkov do Prešova za kultúrnymi, spoločenskými a športovými podujatiami, Mestskú halu, radnica úspešne zlikvidovala. Teda všetci sa tvária, že to tak nie je. Stala sa z nej hádzanárska hala. Áno, dostala nový šat. Lenže – je zatvorená. Otvára sa asi štyrikrát v roku na hádzanárske zápasy. Teda 3 000 Prešovčanov, fanúšikov hádzanej sa autami privezie do haly na 17. hodinu a medzi 19. a 20. hodinou pred halou nastúpia do svojich áut a šťastní z výhry, či nešťastní z prehry našich hádzanárov odparkujú opäť doma. Je super, že máme v našom meste vynikajúcu hádzanú, ale povedzme si úprimne: stačí nám to? Mestská hala, kým bola mestská robila podujatia na úrovni celoslovenkej až medzinárodnej, a nie len štyri ročne, ale najmenej štyri mesačne. Návštevnosť v Mestskej hale, kým bola mestská sa pohybovala okolo 200 000 až 300 000 návštevníkov ročne, teda v konečnom dôsledku to boli návštevníci Prešova. Turisti, ak chcete. Títo návštevníci, či už tu boli ako diváci, či účinkujúci, zašli aj do centra mesta, v Prešove nakúpili, v Prešove sa najedli, napili, časť z nich sa ubytovala v prešovských hoteloch. A ako tak to išlo, mesto žilo. Aj v prípade, keď sa zdalo, že ide o nekomerčné podujatie, napríklad majstrovstvá Slovenska v mažoretkovom športe, náboženské podujatia, či športové podujatia, ktoré neboli v centre pozornosti verejnosti, aj tak to znamenalo prílev „cudzincov“ do nášho mesta. Toto bolo treba zachovať a podporiť a nie zlikvidovať. A tak je dnes mesto Prešov akoby vymreté.
Naproti tomu nám radnica vraví: veď sme zrekonštruovali Caraffovu väznicu, vodárenskú Vežu, Áno, to je pravda. Len akoby nevedelo mesto, čo s tým ďalej.
Caraffova väznica slúži ako galéria pre mladých výtvarníkov a fotografov - toto som našla na internete, lebo akokoľvek sledujem dianie v mojom meste, nikde som sa nestretla s tým, že by niekto napísal, alebo povedal: „jej, bol som v Caraffke, perfektné to tam je, odporúčam“. Koľko turistov, či domácich však priláka? Nevedno, lebo v centre nevidieť zvýšený pohyb ľudí, nevidieť turistov. Chýbajú v nej podujatia na prilákanie návštevníkov, chýba propagácia. Myslím, že aj keď sa mestskí úradníci vybrali na výstavu do Frankfurtu nad Mohanom propagovať naše mesto, že kvôli galérii do Prešova nikto zo zahraničia nepríde. Obdobne je to s vodárenskou Vežou. Zrekonštruovaná, vysvietená, avšak bez podujatí. Kto zo širšieho okolia príde do Prešova na to, aby vystúpil na Vežu, za 10 minút si pozrel výhľad, eventuálne vypil kávu a odišiel? Takže ani jedna z nákladných rekonštrukcií neprispela k zvýšeniu turizmu v našom meste.
Dnes by sme mali byť zrejme vďační, že neboli splnené sľuby o najvyššej soche Krista na svete, soľných kúpeľoch, výstavbe kaviarne na komíne, metre, letisku, biznis centre, či výstavníckom komplexe, lebo ono to tak vyzerá, že aj keby sme to postavené mali, radnica by nevedela, čo s tým ďalej. Teda dopadlo by to rovnako, ako pri Caraffovej väznici a Veži: vysoké výdaje na investície a osoh žiaden. Majetok totiž nestačí len mať, treba ho aj vedieť používať tak, aby prinášal osoh.
Toto je opäť aj o bývalej Mestskej hale: má síce krásny šat, ale nevyužíva sa v prospech tohto mesta a v prospech nás, jeho občanov. My totiž v prvom rade potrebujeme prácu a cez cestovný ruch a jeho ďalším rozširovaním mohli vznikať ďalšie pracovné príležitosti v oblasti služieb. Pri rozhodovaní vedenia radnice nielenže neboli vytvorené ďalšie pracovné miesta, ale v dôsledku zníženia turizmu aj tie existujúce zanikli, alebo v krátkej dobe zaniknú.
A čo domáci?
Stačí zájsť do centra Prešova na Hlavnú ulicu. Nech tam prídem v ktoromkoľvek čase popoludní, je takmer ľudoprázdna. Cez pracovný týždeň okolo 17. hodiny, keby sa malo centrum zapĺňať, akoby som videla posledných ľudí z neho utekať. Pritom ešte pred pár rokmi bolo ťažké nájsť si miesto na niektorej z početných letných terás. Vlastne, aj dnes je to ťažké, lebo terasy sa z nášho mesta stratili. Od radnice smerom k hotelu Dukla neviem, či vôbec nejaká je. Zopár ich je pri Trojici, ale aj tam to voľajako zíva prázdnotou. Aký je dôvod? V posledných rokoch vedenie radnice začalo zasahovať do výzoru a vybavenia letných terás, dvíhali sa poplatky za užívanie terás. Pravdepodobne to viedlo k ich redukcii až takmer zániku. Akoby si primátor mesta neuvedomoval, že tým v podstate likviduje pracovné príležitosti pre študentov, ktorí v čase prázdnin si našli práve vďaka teraskám letnú brigádu. Za ľudoprázdnym mestom Prešov bez Prešovčanov sa dá tušiť ešte jeden závažný a neodborný zásah radnice: prenájom parkovísk pre súkromnú firmu a rapídne zvýšenie cien parkovného. A zdá sa, že domáci – teda Prešovčania, odchádzajú mimo nášho mesta za zábavou a kultúrou. Chodia po okolitých mestách na trhy, lebo v Prešove aj tie radnica zlikvidovala a to, čím ich nahradila neuspokojuje dostatočne záujem Prešovčanov. Chodia mimo mesta na kúpaliská, za rôznymi aktivitami. Samozrejme, v iných mestách sa aj najedia, aj napijú. A tak do nášho krásneho historického centra ani oni veľmi nezájdu.
A tak sa pýtame: Quo vadis Prešov? Lebo je nám smutno za naším starým veselým Prešovom, plným života. Chýba nám centrum mesta, kde sme postretali kopec známych a priateľov. Chýbajú nám tradičné mestské podujatia, kde sme si posedeli a poklebetili s priateľmi, susedmi aj s cudzími ľuďmi, pričom vždy sa našiel niekto, koho poznali obidve strany. Primátor mesta veľa nasľuboval, málo uskutočnil ale veľmi veľa zničil. Predpokladám, že on ak nebude primátorom, z nášho mesta odíde do svojej milovanej Bratislavy, kde sa bude ďalej na inlinoch premávať popri Dunaji a smerovať do svojich milovaných lužných lesov. My tu ostaneme. A budeme veľmi ťažko budovať nanovo dobré meno nášho mesta. Lebo dôveryhodnosť sa veľmi ľahko stráca, ale veľmi ťažko opäť získava.
