Nevedno ich ani spočítať...
A povedz láska, táto má byť ďalšia z nich?
Ak áno,hneď mi to povedz hlasno tým tvojím neochvejným hlasom!
Povedz, aby som nestrácala čas a nermútila srdce i tak už choré.
Choré zo sklamaní, choré zo zrád a zo sveta...
Povedz,aký to ľudský chtíč ma k tebe stále volá?
Čo je dôvodom mojich večných návštev?
-Tvoj úsmev chladný ako skala?
-Alebo tvoja nebojácnosť?
-Či azda tvoje telo voňajúce po jemnom balzame z olivovníka?
Povedz,prečo vždy mlčíš!?
Prečo nevydáš hláska zo svojho tela ani len vtedy...
...keď tvojím telom burcuje najvačšie vzrušenie?
Azda si nemý?
Alebo máš strach aby nebola porušená tvoja neprístupnosť?
....prečo nikdy neodpovieš srdcu,čo ťa miluje.
...zase mlčíš...
Ako vždy keď k tebe prídem i keď odchádzam.
Ako vlasne znie tvoj hlas?
A povedz, si ty vlastne láska, alebo len klam z tích všetkích zbytočných nocí,
ktoré nemali jasný cieľ?
Mlčíš a tvoje mlčanie ma k tebe stále púta viac a viac...
Tvoja tajuplnosť, na ktorú sa lieči moje srdce.
Ďalšia zbytočná noc...
