Pred škôlkou zastavilo malénákladné auto a vystúpil z neho milý bradatý pán v modrejkombinéze. Vošiel do školského dvora, rovno do kuchyne. O pár minút savrátil, zatiahol auto dnu a vyložilprepravky s pomarančmi. O chvíľku spoza rohu vykukli dvaja chlapci.Malí a ufúľaní so školskými taškami na chrbtoch. Auto odfrčalo, tak rýchloako prišlo a debničky s pomarančmi ostali len tak bez dozoru predškolskou kuchyňou. Chlapci sa obšmietali okolo plota, oranžové hlavičky veľkýchšťavnatých pomarančov vykúkali z tmavomodrého papiera, v ktorom bolkaždý osobitne zabalený a hypnotizovali ich. Obaja boli tak krásnenenápadní. Chvíľu len tak chodili okolo a niečo si tajomne šuškali,zrejme plán ako sa pomarančov zmocniť. Potajomky som ich sledovala.
Zrazu sa , tensmelší z nich, rozhodne ozval: „ No mňa to už nebaví! Ja už na toho Erikanebudem čakať. Idem za ním.“
„Tak ja idems tebou.“ povedal aj druhý chlapec a obaja vošli dnu.
Trošku som sa nalavičke zvrtla, aby som videla ako bude ich akcia pokračovať priamo na miestečinu. Najskôr sa obzerali okolo, či si nejaká pani kuchárka nepríde pozabudnuté ovocie a nenalapá ich. Nikto neprichádzal a chlapci sapomaličky ako levy na love približovali ku svojej koristi. O sekundu užobaja spokojne vychádzali von s vypnutou hruďou a vydutými vreckamina bundách. Oči im žiarili ako hviezdičky a líca mali červené, no nie odchladného decembrového vzduchu, ale od vzrušenia z vykonaného huncútstva. Ako kráčali všimli si, že ich sledujem.Sebavedomý pohľad vystriedala panika a strach. Prišli ku mne.
„Teta, však to nanás nepoviete?“ spýtal sa nešťastne jeden.
Usilovala som satváriť celkom vážne, hoci by som sa najradšej rozosmiala: „ Nie, nič nepoviem,ale musíte mi sľúbiť, že nabudúce sa spýtate v kuchyni, či si môžetevziať. Dva pomaranče by vám tety kuchárky určite dovolili.“
„Sľubujeme!“ obajaprikyvovali.
Keď sa presvedčili,že z mojej strany im žiadne udavačské nebezpečenstvo nehrozí, usadili saku mne na lavičku. V skrehnutých rukách bez rukavíc zvierali svoj úlovoka blažene naň pozerali.
„Zjeme ich?“ ozvalsa po chvíli smelší chlapec.
„Nie, radšej aždoma. Niekto by nás mohol vidieť.“ povedal ten, ktorý vyzeral, že nemá toľkoodvahy ako kamarát.
„Lenže doma by samohli vypytovať odkiaľ ich máme.“
„Povieme, že smedostali.“
„Čo si?! Takétoveľké pomaranče? Takéto u nás nepredávajú.“
„To máš pravdu. Radšejich teda zjedzme teraz.“ zakončil debatu bojazlivejší chlapec.
Začal sa malýrituál. Vybalili pomaranče z papiera, ktorý dôkladne povystierali,poskladali a uložili si ho do vreciek. Pomaly si prehadzovali pomaranče v rukáchakoby nevedeli, z ktorého konca ich začať šúpať. Smelší chlapec sa znovuodhodlal prvý a zaryl nechty do tvrdej pórovitej sýto oranžovej kôry.Druhý ho hneď nesledoval. Olúpali pomaranče a šupy si odložili na kôpkuvedľa seba.
Vložili si do ústprvý kúsok a smelší chlapec znalecky zamliaskal: „Hmmm, vynikajúci. Takýdobrý som ešte nejedol.“
„Ani ja.“prisvedčil s plnými ústami druhý chlapec. Všimol si, že ich ešte stálepozorujem.
„Teta, nedáte si? Zato, že ste nás nebonzli.“ spýtal sa a skôr ako som stihla odpovedať mizalepená pomarančová ruka podávala jeden mesiačik.
No odmietli by ste?Ja nie. Potlačila som všetky svoje hygienické návyky a vzala som siponúkaný kúsok. Vložila som si ho do úst a obaja chlapci s napätímčakali na moju reakciu...
„Mmmm, naozaj jevýborný.“ povedala som hoci chutil celkom obyčajne.
Chlapci sa na sebauspokojene pozreli a jedli ďalej. Môj autobus prichádzal. Vzala som si taškua pomaly som odchádzala.
„Dovidenia, teta.A ďakujeme!“ zakričal za mnou bojazlivejší chlapec.
„ Áno, dikes, žeste nás nebonzli.“ pridal sa ja druhý.
„ Nemáte za čo, aleskôr ako pôjdete domov, umyte si ústa.“ usmiala som sa na nich.
„ To je jasné,nechceme sa prezradiť.“ prikývli obaja.
Keď autobusodchádzal, zbadala som chlapcov. Mávali mi, smiali sa a posielali mipomarančové bozky. Dívala som sa nich a vtedy som si čosi uvedomila. Hoci mnechutil ten kúsok pomaranča ako stovky iných, ktoré som predtým jedla, prechlapcov mal celkom inú chuť. Takú, ktorú si budú dlho pamätať, spojenú s príjemnýmizimomriavkami a zvláštnym šteklením v žalúdku – chuť zakázanéhoovocia.
