Musím sa nad sebou zamyslieť. Stáva sa mi to často. Nasľubujem veľmi veľavecí. Len tak bez rozmyslenia, a potom nie som schopná ich dodržať. Vyhováramsa. Kľučkujem. Snažím sa zo záväzkov vyvliecť. Väčšinou sa mi to akýmsizáhadným spôsobom, ktorému ani sama nerozumiem podarí, no tento krát to boloiné.
Od rána som cítila, že je deň, ktorému sa hovorí deň s veľkým D. Vonkubolo cítiť elektrické napätie. Zhlboka som sa nadýchla. V nose mazašteklil mrazivý vzduch. Pokojný. Mraky sa stiahli k sebe. Ako vojskopred útokom. Prvé vločky dopadli na zem. Prvá, druhá, tretia...snežilo. Kým savytvorila tenučká biela vrstva niekoľkokrát mi zazvonil telefón. Pokúšala somsa ho ignorovať. Napokon som zodvihla. Natešený hlások mi oznamoval: „Sneží,sneží, sneží. Veľmi sa teším. Už mám lyže. Modré. A novú kombinézu. Kedyzačíname?“ Marekove nadšenie ma celkom pohltilo. Zložila som a následnevybavila zopár ďalších potrebných telefonátov. Hotel. Marekovi rodičia.Rezervovala som cestovné lístky.
Cez zahmlené okno autobusu som prstom obkresľovala krivky kopcov. Boliskoro ženské. Kypré a zahalené do snehobielych šiat. Pokojne dýchali. Marekneposedne poskakoval na sedadle. Na očiach mal lyžiarske okuliare. Cestujúci sausmievali a kládli mu množstvo otázok. Ochotne všetkým vysvetľoval: „Idemesa lyžovať. Ja to ešte neviem, ale naučím sa. Som veľmi šikovný.“ Smiala somsa. Zapchala som mu ústa horalkou. Spokojne prežúval. Chvíľku.
Dostali sme krásnu izbu s výhľadom priamo na zjazdovku. Obrovskélákadlo. Našťastie už bolo neskoro. O hodinu prestanú jazdiť vleky.„Prosím, prosím, aspoň na chvíľočku, na päť minút,“ vyvaľoval na mňa detskéoči. „Už sa nám to neoplatí. Pozývam ťa na zmrzlinu,“ prehovárala som ho.Zabralo to. Mal čokoládové pery, čokoládové líca a šľahačku na tričku.Vymenili sme si poháre. „Tvoja je lepšia. Môžem ju dojesť?“ spýtal sa. „Jasné!“prikývla som. Vybehli sme pred hotel. Znovu snežilo. Postavili sme krásnehosnehuliaka. Bol taký vysoký ako Marek. Taký malý snehuliačik. Unavení smezaspávali. Spod periny nám trčali červené studené nosy.
Začali sme prvou lekciou. Celkom jednoduché. Ako si obuť lyžiarky,pripevniť lyže, držať palice. Potrebné, no nudné. Marek túžobne pozeralk vleku. „Kedy už budem môcť ísť?“ prosíkal. „Toto sa musíš naučiť. Je toveľmi dôležité,“ nedala som sa obmäkčiť. Nacvičili sme si ako má padať. Ako simá rozmotať popletené nohy. Ako má zapichovať paličky a držať kolená peknepri sebe. Ako má „pluhom“ zabrzdiť. Deň bol za nami. Marek bol sklamaný.„Myslel som, že sa budeme hneď lyžovať. Vyzerá to tak jednoducho,“ sťažoval sa.Usmiala som sa. Niekoho mi pripomínal. Dievčatko v červenom overales odutými lícami. Začínalo rovnako.
„Kolená pri sebe a veľký oblúčik!“ kričala som. Marek sa predvádzal na„somárskej“ lúke. Nebol to skutočný veľký kopec, no bol rád, že už nemusí stáťna jednom mieste. Išlo mu to celkom dobre. „Stóóój, brzdííí,“ volala som.Neskoro. Váľali sme sa pomotaní na jednej kope. Znovu a znovu.
„Dnes predobedom si dáme prestávku. Musím vybaviť nejaké veci do školy,“oznámila som mu po raňajkách. Zamračil sa, nafúkol líca a odišiel.Vychutnávala som si kávu v hotelovej zimnej záhrade a ťukala dopočítača. Zrazu bolo dvanásť. „Mareček, ideme na obed, a potom na svah!“zvolala som len čo som odomkla dvere izby. Neozýval sa. „Marek!“ Premohla mapanika. Skúšala som ju zahnať. Určite lieta niekde po hoteli. Alebo sa vonkuguľuje s ostatnými deťmi. Alebo pozerá dolu v hale telku.Alebo...dochádzali výhovorky. Hľadala som ho všade. Zalarmovala som personál.Vo vnútri nebol. Vyšla som na terasu. Očami som hľadala bledomodrú kombinézu a bielučapicu. Ihlu v kope sena – snehu.
Obehla som vlekárov. „Nevideli ste tu malého chlapca? Bledomodrá kombinéza,materské znamienko na líčku, šibalské oči.“ Len krútili hlavou: „Teda slečna,ako ste mohli stratiť dieťa!“ Rozplakal som sa. Stmievalo sa. Zavolali sme horskúslužbu. Chlapci v červených kombinézach. Boli veľmi milí, ochotnía chápaví. Jeden zo psov mi olizoval studenú dlaň. Skútre sa rozbehli pozjazdovke do lesa. Blikali svetlá. Ozývali sa hlasy. Čakanie bolo nekonečné.„Ak ho do hodiny nenájdu, budem musieť zavolať tete,“ hovorila som siv duchu. Do snehu som vyšľapala veľkú dieru.
O niekoľko dlhých minút sa vracali spať. Triasla som sa. Objímala somho. Plakal a držal si ruku. „Zlomená. Už nebudem môcť lyžovať,“ vzlykal.„To nič. Budeme sa sánkovať,“ upokojovala som ho. Zotrel mi z líca slzy:„Prosím neplač. Už to nikdy neurobím! Už ti nikdy neujdem. Sľubujem.“ Spal.Zasadrovanú ruku mal vyloženú na perine a druhou zvieral moju. Pozorovalasom ho. Malého snehuliaka. Červený nos. Čierne gombičky na pyžame. Snehováruka.
Posledný deň. Zbalila som veci. Marek sedel smutne na postelia fixkami si kreslil na sadru farebné obrázky. „Poďme sa prejsť,“ navrhlasom. Prikývol. Obliekla som mu kombinézu. Malý snehuliak. Svietilo slnko. Lúčesa odrážali na snehu. Vyzeral ako zlatý. Zastavila som sa. Prstom somobkresľovala krivky kopcov. Boli skoro ženské. Kypré a zahalené do snehobielychšiat. Pokojne dýchali. Marek znova ožil. Poskakoval. Výskal. Smial sa. Naberalrukou sneh a vyhadzoval ho nad hlavu. „Snežím!“ Líca mu vyštípala zima a znosa mu vykúkali zabudnuté cencúliky. Zvalili sme sa do neporušeného snehua mávali rukami. Ako snežní anjeli.
