Pomalysom kráčala v nových topánkach po našom malebnom prievidzskomnámestí.Klop,klop.klop...neskutočne ma otláčali.Cítila som ako sa mi napätách robia otlaky.Ďalej som to už nevydržala.Sadla som si na lavičkupri kostole,vyzula som si topánky a v doširoka otvorenej taške somhľadala náplaste,ktoré by zmiernili moju bolesť.
Omša sa práveskončila.Zavŕzgali veľké mosadzné dvere a starí deduškovia a babičky sa„hrnuli“ von.Zohnutá nad taškou,nevšímajúca si okolie som počula lenklopkanie paličiek a topánok na kamennej dlážke.Odrazu ma ktosipohladkal po vlasoch a do otvorenej tašky mi spadlo 20Sk,o chvíľuďalších a ďalších a ďalších....Nevedela som sa spamätať,od prekvapeniaa zahanbenia som nedokázala zdvihnúť hlavu.Vôbec som to nechápala.Prečomi dávajú peniaze?
No potom mi to došlo.Sedela som na lavičke,bola som bosá,strapatážobráčka s veľkou taškou.Tak som sa hanbila,že som nedokázala vstať avrátiť tým dobrosrdečným dôchodcom ich peniaze.Bez slova som sedelaskrčená,kým všetci neodišli.
Tašku som mala plnú mincí a bankoviek.Vybrala som ich.“Vyžobrala“ som neuveriteľných 700 korún.
Napadlo ma všeličo,čo by som mohla s tými korunkami urobiť,ale rozhodlasom sa pre variantu,ktorú som pokladala za najsprávnejšiu,hoci som znej nemala osoh.Vzala som tie peniaze dala ich do pokladničky v kostole.
Odchádzala som spokojná sama so sebou,ale rozhodnutá,že na tú lavičku pred kostolom si už nikdy bosá nesadnem.
