Sledovala som hoz kuchynského okna. Nasadil si potápačské okuliare, chytil si nos a skočildo vody. Vyliezol von a znova skočil a znova...Mal už celkom belasépery. „Možno ochorie a nechajú nám ho dlhšie,“ zišla mi na um hlúpamyšlienka. „A ak vám ho už nedajú vôbec,“ nasledovala ju ďalšia. Zabalila somho do osušky. Vyzerali sme presne ako z tej reklamy na aviváž. „Ty môjpotápač, nemôžeš byť vo vode tak dlho,“ falošne som ho karhala. Nahol sa ku mnea zašepkal: „Je tam poklad. Na dne. Myslím, že je to zlato.“ Tváril sa veľmitajomne. Rozosmiala som sa. Zaškeril sa, objal ma a pobozkal na líce. Nakrk mi stiekli kvapôčky z jeho vlasov. Striaslo ma. To určite z tejvody. Bola studená.
Rodičia prišli s tým nápadomcelkom nečakane. Veľmi sa mi nepozdával. Nechať si dobrovoľne narušiť súkromiea pohodlie usmrkaným deckom a ešte k tomu cudzím. Čo ich tonapadlo! No napokon som súhlasila. Veď je to len na dva týždnea dobročinné akcie treba podporovať nielen finančnými príspevkami. Tak smesa v nedeľu pekne obliekli a vybrali sme sa pre nového člena rodiny.Sedela som na zadnom sedadle a rozmýšľala, čo majú takí sedemroční chlapciradi. Nemôžeme predsa prísť s prázdnymi rukami. Určite čaká, že mu niečoprinesieme - ako každé malé dieťa. „Oci, zastav!“ povedala som, keď sme sa blížilik Tescu. Kúpila som Kinder vajíčko a malé požiarnícke autíčko. Snáďsa mu bude páčiť.
„Ahoj, veľmi ma teší, že ťaspoznávam,“ podala som mu ruku. „Ahoj,“ odpovedal, tak ticho, že som ho ledvapočula. „Niečo som ti priniesla,“ podávala som mu darčeky. „Hmm, diky.“ Čakalasom piskot a oči plné vďačnosti. Tak sa predsa správajú takéto deti, keďim ľudia niečo dajú, nie? Sedeli sme na chodbe v škaredých otlčenýchkreslách a mlčky sa dívali do zeme. Z detských izieb sa ozýval smiecha krik. Myslela som, že tieto deti sú stále smutné. Cez otvorené oknáprúdil do vnútra horúci popoludňajší vzduch. Vzala som do rúk farebný plagátik.Čítala som: „Nie každé dieťa má to šťastie, že trávi letné prázdniny pri mori,na horách, či na vidieku. Spríjemnite aspoň jednému z nich toto letoa adoptujete si ho na dva týždne.“ Tak sa zo mňa z hodiny na hodinu stalanáhradná sestra.
Zázračne som si na neho zvykla.Len čo sa osmelil, chodil za mnou ako psík. Neustále sa vypytoval, chcel všetkovyskúšať sám. Dovolila som mu nakŕmiť psa, vyliezť po rebríku po zablúdenýbedmintonový košík, pokosiť kosačkou kúsok trávnika, natrieť plot na záhrade.Časť vynechal a ťahy štetcom boli také všelijaké. Vedela som, že to budemusieť ocino urobiť nanovo. Napriek tomu som ho pochválila. Usmieval sa od uchak uchu. Tričko mal celé zababrané od zelenej farby a na hlave muneposlušne poskakovala papierová maliarska čapica. Pribehol za mnou do záhrady.Oberali sme ríbezle. „Sú ako také červené skielka,“ komentoval Jurkoa otáčal strapce proti slnku. Leskli sa a vyžarovali červenú žiaru. „Súako rubíny,“ povedala som. „Rubíny,“ opakoval. „A čo bude z tých rubínov?“„Predsa džem,“ odpovedala som. „Ako sa robí džem?“ „Uvidíš, ty zvedavec,“zasmiala som sa.
Naháňal sa po dvorev kvetovaných kraťasoch a snažil sa dostať kocúra do bazéna. Felixprskal a škriabal a mňaukal. Jurko ho teda položil na zem. „Myslelsom, že mi pomôžeš vytiahnuť pirátsky poklad, ale keď nechceš, ostaň si tu,“povedal a skočil do vody. Kocúr sa otriasol a zdúchol preč. Pozrelasom na kalendár a odrazu som chcela, aby mal deň o pár hodín viac,aby boli tie hodiny večné.
Stanovali sme na dvore. Ocino námurobil v krbe oheň. „Milujem špekáčiky,“ zamliaskal Jurko. „Keď budemveľký kúpim si stan a budem v ňom bývať. Budem chodiť len tak posvete a dom si budem nosiť so sebou. Bude to veľká zábava. Prídem ťapozrieť,“ uvažoval. Čudovala som sa. Stačil by mu len stan. Myslela som, žetieto deti chcú mať veľa peňazí a všetko, čo im v domove chýbalo.Ležali sme zakuklení do spacích vakov. „Požičiaš mi ho?“ spýtal sa.„Samozrejme. A na čo ti bude?“ „No, keď si kúpim ten stan, možno mi naspacák nezvýšia peniažky,“ vzdychol. „Vtom prípade si ho môžeš nechať,“ upokojila som ho. Slnko zapadalo. Oblaky boliružové, oranžové a žlté. Prstom obkresľoval ich krivky a dával immená. „Tamten sa podobá na hríb, a tento zase na draka, a ten je akočarodejník s dlhou bradou.“ Zaspal. Pobozkala som ho na kučeravú hlávku.Dobrú noc.
Myslel si, že ho nevidím. Tvárilasom sa, že spím a tak tomu uveril. Vykradol sa zo spacieho vakui môjho objatia. Čakala som, že sa o chvíľu vráti, no neprišiel.Vstala som teda i ja. Nebol v kuchyni, nepozeral rozprávkyv obývačke, ani si v kúpeľni nečistil zuby. Vybehla som na poschodie.Jurko kľačal na podlahe v mojej izbe. Na hlave mal papierovú maliarskučapicu a pyžamu zababranú od zelenej farby. Tváril sa veľmi spokojne. Nastene bol veľký zelený nápis „Mám ťa rád. So srca Jurko.“ „To aby si na mňanezabudla,“ povedal a silno ma objal.
Rodičia prišli s tým nápadomcelkom nečakane. Veľmi sa mi nepozdával, no teraz som rada, že som si nechala dobrovoľne narušiť súkromiea pohodlie usmrkaným deckom a ešte k tomu cudzím. Naposledy sommu zamávala a zmizol za zákrutou. Budeme si predsa telefonovaťa v domove súhlasili s návštevami. Možno si ho budeme môcť vziaťna vianočné sviatky. Sedela som na zadnom sedadle. Nos som mala pritlačený naskle, tak ako to robieva Jurko. Vtedy je vraj pohľad na svet jasnejší.
