Hľadela z okna práčovne a rozmýšľala, akú časť lúky by mohlazaplniť rozprestretými plienkami. Hlúposť. No i tak si to muselapredstavovať stále dookola. Vybehla by von. Chvíľu by sa len tak obzeralaodkiaľ má začať. Jednu po druhej by ich kládla vedľa seba. Zasnežila by celúlúku. Ako bláznivá Perinbaba.
„Lucka! Malý sa prebudil.“ vyrušila ju spolubývajúca. Rýchlo siz hlavy vymazala neprípustné myšlienky. Sem nepatrili. Neoplatilo sasnívať a vymýšľať a predstavovať si. To bola prvá z vecí, ktorúsa tu naučila. Vždy keď tancovala po lúke a zahaľovala ju bielučkýmiplienkami, ktosi ju vrátil späť. Realita. Lukáško plakal.
Nahla sa nad postieľkou. Už len tak posmrkával a rúčkami si šúchaločká. Treba mu dať olovrant, prebaliť ho, vyjsť na prechádzku. Rozprestrie imdeku. Drobček sa bude hrať s otlčenými autíčkami a ona si bude môcťzase chvíľu vymýšľať.
„Lucinka, zobuď sa.“ šepkal jej Tomáš a jemne ju hladil po tvári. Vyvaľovalisa v parku. Krásny deň. Stvorený pre sladké ničnerobenie, zaháľanie,rozprávanie, vymýšľanie. Škoda by bola sedieť v lavici, a tak sauliali i dnes. Keď sa ráno stretli na autobusovej zastávke, stačil imjediný pohľad a obaja vedeli, kde sa stretnú. Tajné miesto. Lavička.Posledná v rade. Ukrytá za čerešňovým sadom. Do operadla mala vyrytésrdiečko s písmenami L+T=VL. Tak tam sedeli. Taká klasická školská láska.Dokonalá, ako z teenagerského filmu. Gýčová. Chodili spolu na futbalovézápasy, do kina, na diskotéky. On mal len mamu a jej rodičia ho neznášali.Zakázané chutí najlepšie.
Cez konáre presvitalo jarné slnko. Vyťahovalo Lucii prvé pehy. „Budeš akoPipi Dlhá Pančucha.“ smial sa Tomáš a prstom ich rátal. Prvá, druhá,tretia,...zastavil sa na krivke pier. Nahol sa a pobozkal ju. Zafúkalvietor a vplietol jej do vlasov čerešňové kvety. Netopiere, ktoré sanevedeli vymotať. „ Si nádherná,“ zašepkal. „Cez víkend máme voľný byt, mamkaide k starkým.“ dodal. Lucia otvorila oči. „ Poviem našim, že prespímu Táni, ale teraz už musím ísť.“ povedala a záhadne rýchlo vyskočilana nohy. Zvláštne, ale myslela na mamu.
Lucia zazvonila. Tomáš prišiel otvoriť. Dostala bozk na líce. Obaja bolinervózni. „Pozrieme si film, nie?“ navrhol. Atmosféra sa uvoľnila. Smiali sa.Hádzali po sebe pukance. Letmé dotyky. Len tak, nebadane. Sem – tam. Zrazu bolaponorená v perinách. Blikotali sviečky a cez záclony dnu presvitalisvetlá pouličných lámp. Tomášove ruky prerastali jej telom. Obopínali ju. Prehlašiju. Stratili sa v sebe. Jeden v druhom a výkrik zanikolv bozku.
Čakala ho pred školou. Posledný deň. Papier s úradnou pečiatkoupopísaný bezvýznamnými číslami a veľa veľa vymeškaných hodín. Ponáhľali sana lavičku. Poslednú v rade, za dlhým sadom stromov. Daroval jej náušnicez prvých čerešní. Sladké, farebné ako jej pery. Inak bola veľmi bledá. Užpár dní sa chcela s Tomášom celkom vážne porozprávať. Aj nechcela. Takádebata jej pripadala smiešna. Vzdialená. Dospelácka. Decká predsa nemávajústarosti. Iba rodičia. V hlave vyberala správne vety. Ktorú? Budeme maťbábätko. alebo Som tehotná. alebo Čakám dieťa. Ani jedna sa jej nezdala dosťdobrá. Ani jedna neodzrkadľovala to, čo cítila. Pískal si nejakú pesničkua prstom jej počítal pehy. Keď sa zastavil na krivke pier, Lucia saposadila a povedala mu to.
Tomáš vyskočil a nepríčetne kričal: „To predsa nie je možné! Dával sompozor! To decko určite nie je moje.“ Nezmohla sa ani na jediné slovosebaobrany. Myslela si, že ju objíme, povie, že to zvládnu. Pohladí jej bruškoa prinesie ďalšie náušničky z prvých čerešní – pre dcérku. Zmizol bezrozlúčky. Hlúpa naivka.
V aute ju čakala zbalená cestovná taška a jeden pár rodičov.Tvárili sa nezúčastnene. Nevedela ich pochopiť. Vlastne vedela. Rodinnípriatelia a známi sa predsa nemôžu dozvedieť, že ich dieťa bude mať dieťa.Odvezú ju preč a celkom im postačí Nina. Lucia ju ľutovala. Po tomto jubudú držať nakrátko. Sestrička jej kývala z okna. Ešte tomu nechápala.Lucinka predsa ide na prázdniny.
Prebalila malého. Robila to neuveriteľne zručne. Mliečko do fľaše, kockovanádeka, igelitka s hračkami. Ide sa. Hrialo slnko. Lúče chceli povyťahovaťLucii pehy, no schovával ich klobúk. Lukáško sedel v tráve a malýmirúčkami otrhával modré kvietky. Čakanky. Spomenula si, čo vravievala starámama: „ Netrhaj ich, Lucia. To nie sú obyčajné kvety.“ Jemne teda ťapla synčekapo ruke.
Ľudia z dediny hovorili, že kedysi dávno odišiel dievčaťu milý dosveta. Bez jediného slova, bez rozlúčky. Dlho ho čakala. Vybiehala z domu,do noci sedela v poli na medzi a plakala, až sa jedného dňa premenila nakvietok s modrými lupienkami. Divo si rastie na lúke. Vytrpí búrky, silnývietor i pichľavý dážď, lebo stále verí, že sa jej milý vrátia bozkom ju premení späť na modrookú dievčinu. Luciu – čakanku.
