Obe sme plakali. Ja som vlastnenemala prečo, ale sme najlepšie kamarátky a najlepšie kamarátky plačú, keďplačú ich najlepšie kamarátky. Nie? Áno. Potom som jej chcela podať papierovúvreckovku, pretože pod nosom už mala ďalšiu slimačiu cestičku, ale neostala miani jedna. „Na vécku bude určite toaleťák,“ pomyslela som si a šla sompoň. V predsieni boli dva veľké kufre a jedna papierová škatuľa plnávšelijakých drobností. V kuchyni bola teta Jana a v obývačke bolujo Peter. Zúrivo hádzal do ďalšej papierovej škatule cédečká a starévideokazety. Na záchode nebol nikto, tak som rýchlo vzala celú kotúľkutoaletného papiera a vrátila som sa späť do detskej izby. Pod nosom sa mispravila slimačia cestička. Asi preto, že som najlepšia kamarátka, možno preto,že mi ich prišlo ľúto.
Keď sme sa ráno zobudili a šlisa do kuchyne naraňajkovať na chodbe už nebol ani jediný kufor a vôbec žiadnaškatuľa. Za stolom sedela teta Jana a pila kávu. Takú horúcu, až som malapocit, že jej ešte bublinkuje v šálke. Urobili sme si chleby s džemoma kakao a jedli sme. Mlčky. Ticho bolo také hlasné, že som si chcelazapchať uši alebo niečo povedať. Ale čo? Tak dlho som premýšľala o tom, čoje v tejto situácii vhodné a čo nie až bolo treba ísť do školy.Rozlúčila som sa s tetou a zaželala jej pekný deň. Slabo sa usmiala.Chcela dať dcére bozk na líce a povedať jej, aby si dávala v škole pozora poslúchala, ale nevládala. Tak ju na čelo pobozkala Tinka a povedala,aby sa o ňu nebála, že si dá pozor. A nakoniec povedala: „Ľúbim ťa,mami.“ Ach, tie slimačie cestičky. Zrazu boli všade.
Obe sme si vtedy mysleli, že námpristane ružová farba, že tajomstvá, ktoré si pošepkáme ostanú navždytajomstvami, že sa nikdy nič na našich životoch nezmení. Prinajhoršomvyrastieme a budeme smieť robiť veci, ktoré sme doteraz nesmeli, ale inakostane všetko pri starom. Panelák na našom sídlisku a dvere bytov , ktoréboli odjakživa oproti sebe. Dve kukátka a dve dievčatá, ktoré cez ne naseba zízali. Potom z jedných dverí vyšla tvoja mama a z druhých dverívyšla tá moja. Usmiali sa na seba, tak ako sa na seba usmievajú mamy –sprisahanecky. A niekde vtedy a tam, počas ich rozhovoru o lacnejšíchzošitoch, školských taškách, tanečnom krúžku a čižmách na zimu, ktorým obeokopeme špičky sa z nás stali najlepšie kamarátky.
Napísala som ti na ružový lístoks fialovými srdiečkami odkaz a posunula som ti ho pod lavicou. „Čo sa stalo? Prečo si ma dnes ránonepočkala?“ „Prepáč, naši sa ránozase hádali, tak som potrebovala rýchlo vypadnúť. Potrebujem po škole pomoc.Ideš?“ „Jasné. Sme predsa najlepšie kamarátky.“ Učiteľka sa na nás škaredopozrela, tak som lístok rýchlo strčila do zošita a tvárila som sa, žeopisujem cvičenie. V skutočnosti som sa nemohla dočkať poobedia. Obed smezjedli podozrivo rýchlo a apaticky. Ani sme neschovali mäso pod zemiakovúkašu. Stále som nevedela o čo Tinke ide. V šatni ma zatiahla nabok a šepotommi vysvetlila svoj plán. Zreničky som mala veľké ako v reklame na Mattonia takmer som nedýchala. „Tinka, ja neviem, či je to dobrý nápad,“ zľaklasom sa. „Si predsa moja najlepšia kamarátka. Musíš mi pomôcť,“ prosebne na mňapozrela. Tak som teda súhlasila.
Schovávali sme sa za rohom a sledovalivchodové dvere. Stále niekto vychádzal a vchádzal. O chvíľu ma toprestalo baviť. Vytiahla som z tašky čokoládový croissant a polovicu sompodala Tinke. Nechcela. Musela sa sústrediť. Vraj to tak videla vo filme. Jasom so sledovaním doteraz nemala žiadne skúsenosti a ani som nevidela takýdospelácky film, pretože ich dávali až po desiatej a vtedy som už muselabyť v posteli, takže som pokojne zjedla olovrant. „Už ide, už ide!“ zhíklaTinka. Zabehlo mi. Sympatický pán v elegantnom obleku vyšiel z dverí,usmial sa na vrátnika, trošku sa poobzeral a vybral si chodník vpravo.Pritisli sme sa k múru a takmer sme nedýchali. „Ideme, kým sa nám stratí,“zavelila Tinka.
Vzali sme si farebné ruksaky a nenápadnesme sa zakrádali. Pomedzi autá, ktoré na nás trúbili, pomedzi ľudí, ktorí sizvedavo a pobavene obzerali dve dievčatká v ružových pančuchách,pomedzi lístie, ktoré nám šušťalo pod lakovanými topánkami s okopanými špičkami.Šli sme dosť dlho a ja som sa začínala báť, pretože sme už boli veľmi ďaleko,na druhom konci mesta, ale Tinka sa nedala prehovoriť a chcela sledovať ďalej.Ostala som s ňou, pretože som najlepšia kamarátka a najlepšiekamarátky pomáhajú najlepším kamarátkam. No nie? No áno. Nervózne som saotáčala. Nevšimla som si, že pán v obleku ostal stáť, že aj Tinka zastala.Vrazila som do nej a spadli sme.
Poobzeral sa, vošiel do kaviarnea sadol si za stôl pri okne. „Bože, ten je nenápadný ako akvárium v lese.Sadnúť si na tajnej schôdzke za stôl pri okne, aby ho každý videl. Čo nevidelani jeden film v telke,“ komentovala Tinka. Chvíľu sedel sám a my smeod vytrženia takmer nedýchali a zreničky sme mali väčšie ako v reklamena Mattoni. Zvonček nad dverami zacinkal a Tinka oveľa neskôr povedala, žesi ten cinkot bude pamätať do konca života, pretože jej život zničil. Muž v oblekuvstal, aby odsunul stoličku krásnej žene. Bola vysoká a elegantná a dokonalá.Mala dlhé čokoládové vlasy, mala úzku sukňu a biele zuby a široký úsmeva pomalé filmové pohyby. A mala aj Tinkinho otca. Pobozkali sa. Tinkasa zvrtla a rozbehla sa. Utekala som za ňou.
Sedeli sme na lavičke v parkua Tinka plakala. „Mamina mala pravdu, keď ráno kričala, že ju ocino podvádzaa má milenku,“ vzlykala Tinka. Podávala som jej papierové vreckovky a prikyvovalasom na všetko, čo hovorila, pretože som najlepšia kamarátka a to bolajediná vec, ktorú som mohla v tej chvíli urobiť. Byť s ňou, plakať s ňou,dať jej za pravdu, dať jej neuveriteľne veľa papierových kapesníkov a neuveriteľneveľa objatí. Tak to predsa robia najlepšie kamarátky. Potom som ju odviedladomov. Stále veľmi plakala, tak som vysvetlila tete Janke, čo sme robili poškole. Povedala som jej o ujovi Peťovi, o sledovaní, o krásnej ženes filmovou tvárou, o tom, že mala pravdu. A pravda niekedy bolí.
Obe sme si mysleli, že odpúšťaniefunguje v akejkoľvek forme. Aj v tomto prípade. O niekoľko týždňovhádok, hlasných výčitiek, plaču a nocí, ktoré Tinka strávila u nás smeobe vedeli, že to tak nie je. Vo vzduchu sa nebezpečne často začalo vznášaťslovo „rozvod“. V ten večer, keď sme obe plakali, hoci ja len preto, žesom bola najlepšia kamarátka a najlepšie kamarátky plačú, keď plačú ich najlepšiekamarátky, sa ujo Peťo zbalil a rozvod sa prestal vznášať vo vzduchu a nadobudolreálnu podobu. Do dvoch kufrov a dvoch škatúľ zbalil život s Tinkou a svojemanželstvo a odniesol ich preč. Z času na čas otvorí škatuľu aleborozzipsuje kufor a zavolá Tinke. Zoberie ju do kina a do cukrárne na zákusok.Niektoré životy sa delia na minúty.
Obe sme vtedy verili, že prekaždého človeka exituje ten správny človek. A keď sa nájdu a stretnú,niekto zariadi, aby sa zaľúbili, vzali a boli šťastní. To je konečná.Potom už nepríde žiaden iný človek. Životy by mali ostať celé. Nedeliť sa nasedminy, nemeniť sa, alebo sa meniť len k lepšiemu. Nemali by existovaťdokonalé ženy, ktoré si vezmú cudzích ockov, aby s nimi začali svoju novúsedminovú etapu. Nemali by existovať ockovia, ktorí im to dovolia. A predovšetkým by nemal existovať čas, keď zvažujeme a rozhodujemea robíme nové kroky a vymýšľame novú stratégiu života. Hrať by samalo od začiatku do konca. Bez polčasu.
