„Pre mňa za mňa, môžeme.“ prikývla som hocisom vôbec nemala chuť hrať sa nejaké hlúpe detské hry.
„Yes,super.“ zvýskol. „Takže, káva.“
„Cukor.“
„Chlieb.“
„Soľ.“
„Pes.“
„Mačka.“
„Jablko.“
„Strom.“
„Čierna.“
„Biela. Marek, ešte dlho,naozaj ma to nebaví.“
„Vydrž, už len posledné slovo. Čerešne.“
„Blues.“
„ Čože? Tak toto bolo úplne mimo.“
Niekedy hral na klavíri. Stála som tesne pri ňom a s doširokaotvorenými očami pozorovala štíhle prsty hladkajúce klávesy. Kladivkovéúdery...prvý,druhý,tretí. Dokonalá melódia. Ani nie pomalá, ani nie rýchla.„Taká akurát.“ hovorievali ľudia z ulice. Podľa momentálnej nálady. Nikoho neurazila. Keď vám bolo smutno mohliste pri nej ticho dumať, plakať a premýšľať. Bez hanby. On by to nikomuneprezradil. Keď ste boli šťastný napĺňala každú bunku vášho tela, rozlievalasa do žíl, končeky prstov brneli a zimomriavky prebiehali hore – dolu pocelom tele. Neuveriteľný pocit sily a odvahy.
Stále dookola tá istá melódia. Inú nevedel a ani túto sa nikdy neučil.Mal ju kdesi v hlave. Niekto mu ju tam zapísal, ako do notového papiera,prv ako prišiel na svet, alebo tesne po tom. Možno z ľútosti, aby aspoňniečím vedel obohatiť svet, keď už k ostatným činnostiam bol apatický. Takhral z hlavy, oči vždy zavreté, akoby čítal noty v tom notovompapieri.
V zime bol vo svojej izbe. Keď ľudí na ulici omrzelo počúvať, tetazavrela okná. Nevadilo mu to. Nevnímal. Hral. No len čo slnko rozpustilo sneha vonku sa oteplilo, začal byť čoraz nepokojnejší. Hudba bola agresívna,prsty mal celkom modré, keď z celej sily udieral do klávesov. Museli smeklavír vyniesť von. Do záhrady.
Kvitli čerešne. Svet bol biely. Boli všade. Obsypali celý klavír, mal ichvo vlasoch, plietli sa mu medzi prsty, chceli hrať s ním. Zbožňoval ich.V každom momente dňa. Skoro ráno rozfúkaval hmlu a zarosené bielekvety zhŕňal z klavíra, večer pozoroval ako v západe slnka meniafarby. Ružové, modré, červené,...plietli sa mu medzi prsty. Niekedy mi len taknapadlo, že tú skladbu, ktorú dookola hral mal v hlave poskladanú právez tých kvetov. Bol šťastný.
Len ľudia z ulice boli čoraz nervóznejší. Tá melódia ichznepokojovala, robili pri nej veci, ktoré robiť nechceli, na povrch vychádzaliich pravé tváre. Boli zúfalí...
Stála som tesne pri ňom a s doširoka otvorenými očami pozorovalaštíhle prsty. V duchu som videla ako preberajú klávesy. Kladivkovéúdery...prvý, druhý, tretí. Oči mal zavreté, a v tom čiernom oblekubol ešte bledší ako zvyčajne. Všade boli plné priehrštia bielych čerešňovýchkvetov. Hral klavír. Bol to jeho posledný koncert.
