Dnes bol jeho veľkýdeň. Povýšili ho. Bude viesť slovenskú pobočku nadnárodnej korporácie. Čakal nato veľmi dlho. Absolvoval hrozné večere so šéfmi a klientmi. Smial sa naich nudných vtipoch a historkách. Hral nenávidený tenis i prestížný golf.Nechával vyhrávať. V kancelárii sa išiel pretrhnúť, len preto, aby si hovšimli. Robil prácu navyše. Hovoril len to, čo chceli počuť. Žilv neustálej pretvárke. Už veľmi dávno prestal byť sám sebou. Jednoducho sastrkal šéfom do zadku, aby si zabezpečil pozíciu, na ktorej mu tak záležalo,a spolu s ňou aj pomyselný rešpekt, úctu a obdiv ostatnýchkolegov. Akosi mu uniklo, že aj on s nimi často postáva v kuchynkepri šálke horúcej kávy a vymieňa si neetické informácie o osobáchsediacich na horných priečkach pyramídy. Od dnešného dňa tam bude sedieťi on.
Odstavil auto nasvoje vlastné parkovacie miesto. Aké pohodlné. Vyviezol sa výťahom o dveposchodia vyššie ako zvyčajne. Kartička s JEHO menom na dverách JEHOkancelárie ho hypnotizovala. Vošiel. Odhodil kufrík na mäkkučký gauč, cestouk písaciemu stolu ovoňal čerstvé kvety v elegantnej váze a zvalil sado koženého kresla. „Konečne!“ vykríkol sám pre seba. „Volali ste, pane?“ vošladnu Petrova osobná sekretárka. „Nie, Mária, ďakujem.“ odpovedal. Presne taktosi to vždy predstavoval. Z okna si bude vychutnávať výhľad na mesto, niena susednú budovu. Poštu mu vybaví Mária, prinesie mu kávu, vybaví telefonáty.Nebude sa musieť deliť o kávovar a tlačiť sa v malinkej firemnejkuchynke s ďalšími pätnástimi kolegami. Komforné. Posledné dva rokypretvárky sa vyplatili. Spokojne sa usmieval. Zaklopala Mária. Povinnosti sanakopili na stole, v počítači, v mailovej schránke. Chcel zavolaťJúlii. Dnes bola s malou na očkovaní. Ako to dopadlo? Nestihol. Nevadí. O párhodín bude doma.
Viezol sa nočnýmmestom. Semafóry blikali na oranžovo. Podozrivo rýchlo sa ocitol pred domom.Nesvietilo sa. Dievčatá už určite spali. To nič. Uvidí ich ráno.Vyzliekol sioblek a starostlivo ho uložil. Obliekol si pyžamo, vyčistil zubya vkĺzol pod perinu. Pritúlil sa k Júlii. Teplo jej tela ho uspávalo.
Budík zlovestnevyzváňal. Peter vyskočil z postele. Videohovor z Tokia – prebleslo muhlavou. Kúpeľňa, šatník, kuchyňa....obzeral v zrkadle. Dokonalý biznisman.Perfektne padnúci oblek, vyčistené topánky, precízne pristrihnutábriadka,...všetko ako má byť. Pobozkal spiacu manželku. „Uvidia sa večer alebojej počas dňa zavolá.“ pomyslí si. No dobre vie, že to tak nebude. Tátomyšlienka ho trošku zamrazila – opakoval si ju už týždne. Po nej nasledujeďalšia. Ospravedlňujúca. Robí to predsa pre rodinu. Čím vyšie postavenie, týmlepší plat. Viac výhod. „A menej voľného času.“ ozval sa znovu ten hlas. Zahnalho.
Zaparkoval na svojemiesto. Vrátnik ho úctivo pozdravil. Snažil sa nadviazať rannú konverzáciu.Peter sa ponáhľal. Vo výťahu sa stretol s bývalími kolegami. Usmievali sana neho. Strúhali pochvaly, poklony, uznania. No len , čo vystúpili o dveposchodia nižšie ako on, tváre im stuhli. Niekoho mu pripomínali. Nevedel sispomenúť. Len čo vkročil do kancelárie, telefónom privolal Máriu. „Dnes končímskôr. Dcéra má vianočnú besiedku v škole. Musím tam byť. Zrušte mi všetkyvečerné schôdzky.“ oznámil jej. „Prepáčte, ale obávam sa, že to nepôjde.O siedmej je tá dôležitá večera s investorom, ktorú predstavenstvoplánuje už mesiac. Mali by ste veľké problémy, keby ste sa tam neukázali. Je mito naozaj ľúto.“ povedala Mária, položila na stôl poštu a odišla. Peter sivzdychol. Celkom zabudol. Musí zavolať Júlii. Snáď to Lucinka pochopí. Je malá,možno si to ani neuvedomí. Bude tam mať mamu, babičku i dedka. Pustil sado práce, aby zahnal frustrujúce myšlienky.
Kričala. Vraj sazmenil, je nezodpovedný, kašle na rodinu, ľudia ho začínajú nenávidieť, jearogantný a povrchný. Kričal. To predsa nie je pravda. Zarába peniaze ibapre nich, aby sa mali dobre. Všetci v práci ho majú radi, šéfovia horešpektujú, rodinní priatelia milujú. Má všetko, čo chcel. Je kráľ. Prehadzovalsa na gauči v obývačke. Nemohol spať. To bude stresom.
Zobudil ho budík.Ako každé ráno. Kúpeľňa, šatník, kuchyňa....obzeral v zrkadle. Dokonalýbiznisman. Perfektne padnúci oblek, vyčistené topánky, precízne pristrihnutábriadka,...všetko ako má byť. Chcel pobozkať Júliu, ale nebola tam. Odviezol sado práce. Všetci ho zdravili, blahoželali mu k úspešnej schôdzkes investormi. Kráčal po chodbe. Potľapkávali ho po pleci, potriasali murukou. Bol hrdý. Cez obedňajšiu prestávku zašiel do spoločnej kuchynky. Zastalza dverami. Chlapi sa smiali. O niekom sa rozprávali. Počul hlasy: „...jeto pätolízač.“ „Povýšili ho len preto, lebo sa pchal šéfom do zadku.“ „Počulsom, že sa mu rozpadá manželstvo.“ „Vykašľal sa na dcérinu besiedku.“ Vošiel.„Ahoj, Peter, gratulujem k tomu včerajšku.“ „Aj ja.“ „Bolo to skutočnebravúrne.“ „Bol si perfektný.“ „Presvedčil si ich celkom sám.“ „Zachránil sifirmu.“ Niekoho mu pripomínali. Spomenul si. Bolo mu zle. Ponáhľal sak autu a rýchlo sa odviezol domov.
„Je niekto doma?“zakričal len čo otvoril dvere. „Ockóóó!“ volala Lucka a vyskočila mu donáručia. „Kde je mamička?“ spýtal sa. „Išla na nákup.“ odpovedala. Sedeli spoluvo vyhriatej kuchyni. Za oknom snežilo. Voňali sviečky. Čerešňové. Po dome bolarozvešaná vianočná výzdoba. Prečo si to doteraz nevšimol. Lucia vyjedalačokoládový puding a tvárila sa veľmi vážne. „Ocko, si hlupák.“ povedalaodrazu akoby nič. Petrovi zaskočilo. „Lucia!“ okríkol ju. „Kvôli svojej prácisi sa vykašľal na mamičku aj na mňa. Nebol si na besiedke. Bola som anjela spievala som koledu.“ hovorila. „Ocko, máš radšej svojich kamarátovv práci ako nás?“ dodala spýtavo. Peter sa zahanbil. Ozvali sa mesiacepotláčané výčitky a myšlienky. Lucinka bola jediná kto mu povedal, čo siskutočne myslí. Je naozaj hlupák. Škoda, že na to prišiel až tak neskoro.Zaslepený falošnými priateľstvami, pochvalami, úspechmi by to nezistil nikdy,keby nebolo malej. „ Máš pravdu miláčik. Nikto pre mňa nie je taký dôležitý akoty a mamička.“ povedal dcérke.
Vyvaľovali sav perinách. Všetci traja. Traja mušketieri. Bola sobota. Vstalz postele. Kupeľňa, šatník...obzeral sa v zrkadle. Dokonalý otec.Tričko, džínsy, tenisky, basebalová čapica,...všetko ako má byť. Pobozkalmanželku. Po raňajkách nasadli do auta a odviezli sa preč z mesta. Babkanapiekla výborné buchty. Napchávali sa. Lucia ukazovala prstom: „Ocko, ocko, tysi ale prasiatko! Zababral si si celé tričko od lekváru.“ „Lucia!“ okríkol juPeter so smiechom.
