Vždy som si myslela, že som obyčajné, ničímvýnimočné dievča. Také akých je na svete milión. V škole som nikdynevynikala vo všetkých predmetoch, na gymnastike som neurobila najdokonalejšiušnúru a na hodinách klavíra som nehrala bezchybne. Po čase som samu sebapresvedčila, že tak je to predsa najlepšie. Nikde vás neukazujú ako cvičenú opicu,pretože ste najlepší, no ani vás nikto neponižuje pretože ste najhorší. Stejednoducho priemer. Auto idúce po rovnej diaľnici. Stále tá istá zlatá strednácesta, bez zákrut, výmoľov, bez odbočení. Život je stereotypný. To sa týmnajlepším a ani najhorším nastáva. Najlepší už síce nemajú kam stúpať, nomôžu sa zhoršiť a ak sa chcú dostať späť na vrchné priečky rebríčka, hneďmajú život plný plánov a adrenalínu. No a najhorší sa chcú neustálezlepšovať. Stúpať, rásť. Majú veľa snov, želaní, predstáv, ktoré sa snažianaplniť. Len priemer si udržuje stále rovnakú rýchlosť. Nestúpa, neklesá,nenapreduje, necúva, nesníva, nedúfa, nežije...prežíva.
Bála som sa ,že môj život bude diaľnicaa ja budem auto. No práve vtedy mi starký povedal o svojej teóriivynímočnosti, podľa ktorej vie každý človek na svete robiť akékoľvek tri vecilepšie ako hocikto iný a má sa v nich zdokonaľovať. Môj starý otec sinapríklad myslí, že si vie lepšie ako hocikto iný vychutnať chladenú dvanástku,a preto to musí, napriek protestom starej mamy, každý deň trénovať, aby hov tejto jeho „výnimočnosti“ nikto nepredbehol. Ľudia môžu byť jedineční ajv takýchto hlúpostiach, no vďaka tomu, že si ich uvedomia, cítia sa výnimočnía nenahraditeľní. „Takýto človek vonia výnimočnosťou a zdravýmsebavedomím.“ povedal starký. Zamyslelasom sa, ktoré tri veci viem robiť lepšie. Myslím, že lepšie ako ostatní viemprísť načas, mám výborné organizačné schopnosti a akýmsi záhadným spôsobompriťahujem informácie, jednoducho sa ku mne dostanú všetky zaujímavé novinkybez toho, aby som bola pri tom, keď sa o nich hovorí. Hneď mi bolo lepšie. Voňala som.
No nie vždy si ľudia vedia svoju osobitosťuvedomiť sami. Môj obľúbený spisovateľ Bruno Ferrero v jednom zo svojichpríbehov hovorí, že ľudia sa príliš porovnávajú s inými a nedôverujúsi, preto ak niekoho máme radi musíme mu opakovať, tak často ako sa len dá, žeje pre nás výnimočný, jeden jediný. Môj starý otec hovorí starkej každý deň, ževie uvariť najlepšiu kávu akú kedy pil, ona sa zapýri a odpovie, že má tienajšikovnejšie ruky na svete, ktoré dokážu všetko opraviť. Môj ocino mamke každéráno opakuje, že je tá najstarostlivejšia manželka. Za odmenu dostane priodchode do práce bozk, úsmev a tajomný prísľub, že sa to nikdy nezmení.Priateľ mojej sestry jej v lete nosí ľadové kocky a v zime zháňatie „najletnešie“ kvety, pretože vraví, že život s ňou pre neho výnimočnýako sneh v lete a kytice kvetov zime. Ona sa vždy smeje, pobozká hoa povie: „ Bože, chodím s tým najväčším blázonkom na svete!“ Všetcivoňajú...vedia,že sú pre niekoho potrební a nenahraditeľní.
Dočítali ste? Povedzte teraz svojej priateľke,že má tie najkrajšie oči na svete,pretože nimi vidí, čo vás trápi. Svojejmanželke, že napriek tomu, že niekedy prídu aj zlé chvíle, ona je tým najlepšímčlovekom, ktorý vám ich pomôže prekonať. Povedzte svojim rodičom, že ak by maliniektoré deti také privilégium ako vy, a vychovávali by ich takí skvelíľudia, boli by šťastné. Ak to neurobíte títo ľudia sa nikdy nedozvedia, že súpre vás dôležití, že sú výnimoční, že voňajú.
