Hra na odvahu

Vyhráva ten, kto pochopí, že existuje aj prehra a prehrať neznamená ostať posledný, ale vytŕčať z davu vyššie...k nebu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Miloval čerstvo rozkvitnuténarcisy, pretože mu pripomínali jar. Špinavými prstami sa vedel zvláštne nežnedotýkať krehkých lupienkov, akoby by boli bublifukové bubliny a mohli sarozplynúť vo vzduchu. Nikdy som ho nevidela žiaden odtrhnúť. Radšej celé hodinypostával pred záhradkami na našej ulici a strážil každý ich pohyb. Zafúkalvietor a ohol slabé kvietky. Znervóznel. Keby mohol, každý jeden bypodoprel vlastnými rukami, kým vietor neustane. Delil ho však od nich drevenýplot a susedka, ktorá ho znepokojene sledovala. Vzdychol si a odišiel.Miloval čerstvo rozkvitnuté narcisy, pretože boli ako on. Celú zimu netrpezlivočakali v studenej zemi, kým nepríde jar. Miloval narcisy, pretože milovaljar, lebo vedel, že najbližších pár mesiacov nebude mať žiadne starosti. Nociuž budú teplé. Ľahne si na lúku, pod strom, ktorý bude mať najhustejšie konárea kým zaspí bude rátať hviezdy. Koľko sa ich zmestí do koruny stromu?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vystúpila som z autobusu.Deti sedeli na hrdzavom železnom zábradlí. Vykrikovali škaredú básničku. Poznátetú „okuliarnik indický, sadol tetke na cicky“, ale táto bola oveľa horšia.Vulgárnejšia, urážlivejšia, nechutná ako domáci cibuľový sirup proti kašľu. Vedelasom, že musí byť niekde obďaleč, pretože sme ju vymysleli špeciálne pre neho. Sirupsme nedokázali vziať do úst, ale slová nevkusnej veršovačky sa do nich zmestiliako nič. Inštinktívne som sa dotkla zadku. Je to tak dávno, čo som od starkejdostala poriadnu výplatu. Taký výprask, že som si nemohla sadnúť. No naveky somsi zapamätala, že vykrikovať na neho oplzlé básničky sa nepatrí. Ako si tozapamätajú tieto deti?

SkryťVypnúť reklamu

Bola som malé decko. Zafúľané, strapaté,s odretými kolenami a maslovým chlebom v špinavej ruke. Veľmisom sa od neho nelíšila. Snáď iba tým, že ja som bola malá a on bol veľký.Ja som mala chlieb s maslom a on nemal nič. Vlastne áno. Strašidelnýdomček, ale ten sa jesť nedá. Možno, keby bol z perníka ako ježibabinachalúpka. Nebol. Mal deravú strechu a obitú omietku a burinouzarastenú prednú záhradku so starou jabloňou, ktorá už roky nezarodila. Celéprázdniny sme hrali s deckami takúhru. Na odvahu. Vyhráva ten, kto sa odváži vojsť do jeho dvora a priniesťodtiaľ nejaký dôkaz. Napríklad kúsok opadanej omietky, alebo jednuz pivových fliaš, ktoré sa váľali po dvore, alebo...fantázii sa medzenekládli. Prečo sme boli takí hlúpi?

SkryťVypnúť reklamu

Postávali sme pred nemedovníkovouchalúpkou. Štuchali sme sa, smiali a vypočítavali kto je na rade. En, tentiky, dva špendlíky, vyletel čert z elektriky...Striaslo ma. Vyšlo to namňa. Všetci ma potľapkávali a povzbudzovali. Tak naoko. Vedela som, že sanemôžu dočkať toho, kedy prekročím hranicu zakázaného územia. Potrebovali sanadýchať cudzieho adrenalínu. Opatrne som otvorila starú bráničku. Zavŕzgala.Pýtala si kľúč, ktorý už dávno zožrala hrdza. Po chrbte mi prebehlizimomriavky. Chcela som ich spočítať, aby som zahnala strach a predĺžilačas, ale bolo ich milión a do milióna som ešte nevedela rátať. Urobila somďalší krok. Bránička sa s hrôzostrašným zvukom zabuchla. Obecenstvo sarozpŕchlo, aby sa nezadusilo z toľkého adrenalínu.  

SkryťVypnúť reklamu

Ostala som celkom sama.V duchu som si prerozprávala rozprávku o medovníkovej chalúpke.Nesedel mi ani jeden fakt, a preto som nevedela, čo robiť. Snáď lenuchmatnúť kus omietky, alebo pivovú fľašu a utekať preč. Jedna bola preddverami. Nahla som sa po ňu. Šťukla kľučka, zapískali pánty a vchodovédvere sa otvorili. Delilo nás len zopár centimetrov, a keby som chcelapreháňať, poviem, že asi desať. Veľmi sme sa nelíšili. Ruka, ktorá sanačahovala za prázdnou fľašou a tá, ktorá zvierala kľučku, boli rovnakošpinavé. No jedna bola malá a druhá bola veľká. Z druhej malej rukyvypadol kúsok maslového chleba. Druhá veľká ruka ho zdvihla a podala miho. Nevšímala som si to. Utekala som ako mi sily stačili. Rýchlo, rýchlo preč.Prečo som sa nepoďakovala?

Dobehla som domov a starejmame trvalo hodnú chvíľu kým ma upokojila. Triasla som sa ako osika. Len, čosom bola schopná hovoriť, prvýkrát v živote som porušila sľuba povedala som jej všetko o našej zábave. Hnevala sa. Plakala som,lebo som myslela, že ma pochopí. Nechápala a žiadala, aby som sa šlaospravedlniť. Povedala mi jeho príbeh a ja som vtedy, v detskejhlavičke, makovičke, pochopila, že ospravedlnenie bude správne. Nemal nikoho,kto by ho mal rád, pretože deti ho opustili. Nemal slušné oblečenie, pretoženemal peniaze a z rovnakého dôvodu nemal ani jedlo. Starká povedala,že nemá ani kúsok zdravého rozumu, pretože za peniažky, ktoré z času načas zarobí na brigádach u susedov si radšej kúpi pivo a tabak dofajky. Veľmi sme sa nelíšili. Aj ja som behala zafúľaná po dedine a zavreckové som si radšej kúpila zmrzlinu ako niečo užitočné. Ale ja som bola maláa on bol veľký a v tom bol vraj ten rozdiel. Veľkí ľudia robiachyby a aj malí ľudia robia chyby, a preto som sa mu šlaospravedlniť.

Stará mama upiekla jablkový koláč,pretože jeho jabloň už roky nezarodila a pretože ospravedlniť sa nikdynechodí s prázdnymi rukami. Scenár sa skoro opakoval. Lenže teraz som sao svoj adrenalín nemusela s nikým deliť. Hrdzavá bránička si znovavypýtala kľúč a keď ho nedostala, s rachotom sa zabuchla. Opatrne somzaklopala. Trikrát, ako povedala starká. Prišiel otvoriť. Nebol takýhrôzostrašný ako v našich historkách. Možno preto, že boli vymyslenéa možno preto, že bola nedeľa v nedeľu si chlapi, napríklad môjstarký, holia bradu aj fúzy. Pozdravila som a otrčila som mu pred nosjablkový koláč. Voňal a hovoril za mňa moje ospravedlnenie.„Ujo,...,“začala som. Nenechal ma dohovoriť. Myslím, že povedal: „Ďakujem, siveľmi milé dievčatko.“ A myslím, že to v jeho očiach boli slzy.Odišla som spokojná, bola som ospravedlnená.

O niekoľko rokov jeho domzbúrali, pretože obci prekážal. Nebol udržiavaný a mnohými spôsobmi takohrozoval všetkých a všetko okolo. Tak sa z neho stal oficiálnytulák, alebo bezdomovec ak chcete. No mne sa tulák páči oveľa lepšie. Pretožebezdomovec nemá domov, ale tulák ho má, len sa mu ho zatiaľ nedarí nájsť,a tak sa túla. Aj on sa túlal. Na jeseň vždy kamsi zmizol prečkať zimu, nolen čo sa v záhradkách na našej ulici objavili prvé žlté púčiky narcisovbol spať. Sledoval ich, očami vyťahoval vyššie a vyššie k oblohe, abyim slnko mohlo pozlátiť lupienky. Miloval narcisy, pretože miloval jar.Odhrnula som záclonu. Stál práve pred naším domom. Zakýval mi a ja somzakývala jemu. Usmial sa. Malé vystrašené dievčatko stálo pred jeho dveramis jablkovým koláčom a čakalo na to, že mu odpustí...tak ako každýrok.  

Katarína Prostredná

Katarína Prostredná

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  1x

remíza Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu