Je dokonalá,najkrajšia z celej oblohy. Žije spolu s tým, komu patrí. Žiari, ak jeten človek šťastný, a keď je smutný pomaly vyhasína. Jedného dňa sa jej púťskončí. Človek umrie a hviezda spadne z oblohy. Padajúce hviezdy sú dušemŕtvych ľudí. Tak mi to rozprávala starká, keď ma ako malú ukladala večerspať. „Starká, a kam potom idú tie mŕtve hviezdy?“ spýtala som sa. „Tie idúpredsa do hviezdneho neba. A teraz už pekne spi,“ odpovedala úplne samozrejme.Zababušila som sa ešte hlbšie do nadýchaných perín a snažila sa privolať sen.
Očami som ešte raz prebehla trošku ťarbavo napísaný zoznam a zamierilak pokladni. Poznala som ho naspamäť, lebo jeho obsah bol každý týždeňtakmer rovnaký. Chlieb, saláma, mlieko, maslo, zopár pív,...všetko sompoukladala do tašky vyšla z obchodu. Trošku som meškala. Vyzeral ma pribráničke. Len čo ma zbadal, zdvihol jednu z francúzskych barlí, ktorými sapodopieral a zamával mi. Odkývala som a pridala som do kroku. Zvony ukrytév kostolnej veži odbíjali dvanásť. Čas nášho spoločného obeda. Prestrelasom na stôl. Prežehnal sa a šepkal modlitbu: „Pane Bože, požehnaj nás i tietodary...“ Pozrel na mňa. Zagúľala som očami a tiež som sa prežehnala. Lyžičkyzaštrngali o taniere. Dobrú chuť.
Spoznala som ho zázračnou náhodou. Ocino prišiel domov z pravidelnej obchôdzkypacientov o hodinu neskôr ako mal. „ Znovu ste sa zarozprávali!“ vítala homamina. „Veď vieš, že nikoho nemá. Je opustený, nemá sa s kým porozprávať,potreboval nakúpiť,...“ ospravedlňoval sa tatko. Mamka len pokrútila hlavou aja som sa začala vyzvedať. V návale charitatívneho alebo len takéhoobyčajného ľudského cítenia som sa rozhodla pomôcť. Nepremyslene a spontánne.Veď nešlo o veľa. Ísť starému pánovi nakúpiť, vyprať mu bielizeň, vyžehliť ju,trošku poupratovať dom. Rýchlovka.
No z jednej hodiny týždenne sa postupne stali spoločné obedy, šachovépartie, alebo len také čajové večierky. Zvykol si na mňa a ja som si zvykla naneho. Z hrnčekov sa dymilo. Rozfúkavala som horúcu paru. Odpil si. „Mmm,ty robíš ten najlepší čaj na svete, ale nabudúce daj trošku viac tejslivovičky,“ žmurkol na mňa. „Dobre viete, že by ste ju tam nemali mať vôbec!“zahrala som sa na prísnu. „Dcérenka, veď aj ja musím mať na tomto svetez niečoho radosť,“ usmial sa tak zvláštne nostalgicky, až som okamžitezabudla na svoje hriešne čajové ingrediencie.
Rozrozprával sa a mňa veľmi bavilo počúvať jeho príbehy. Hovoril, že saskutočne stali, že ich všetky prežil, no mne sa zdali niekedy také fantastické,že som im nemohla uveriť. Historky z vojny, príbehy obávaného lamačaženských sŕdc, stretnutia so známymi ľuďmi, cestovanie sem-tam po svete. Pochybovačnesom sa dívala na starého a chorého muža, no nechala som ho rozprávať. Možnopreto, že ma to zaujímalo, možno preto, že som ho nechcela uraziť, možno preto,že som ho ľutovala. Vlastne som ho obdivovala. Neskôr som v zásuvke našlaakési medaily a odznak za odvahu prejavenú v boji, fotky, ktoré mupodpísali ľudia, o ktorých sme sa učili na dejepise a pramene ženských vlasov –čierne, gaštanovohnedé, ryšavé. „Len blondína, mi nepodľahla žiadna,“ vzdychol.
Sedeli sme na drevenej lavičke pod rozkvitnutou čerešňou a hrali šach.Biele čerešňové kvety sa nám plietli pomedzi šachové figúrky. Chcel ichpovyberať, ale prsty sa mu akosi triasli, tak hrali s nami. Prehrávalasom. Z lesa bolo počuť kukučku. „Rýchlo, počítaj,“ prikázal mi. Zatvárilasom sa nechápavo, ale poslušne som rátala: „Raz, dva, tri, štyri,...,trinásť.“„Tak za trinásť dní, mesiacov alebo rokov sa vydáš,“ oznámil mi hotovú vec.Rozosmiala som sa: „Vari veríte takým hlúpostiam?“ „Samozrejme, pretože druhávarianta znie, že kukučka predpovedá smrť,“ povedal. Po tele mi prebehlizimomriavky. Šach – mat.
Leto bolo krásne a dlhé. Zdalo sa mi akoby ožil. Slnko zapadalo. Na dvorsom vyniesla hojdacie kreslo. Rukou si podopieral bradu a večerný vánok murozfukoval sivú vlasy. Zotmelo sa a vyšli hviezdy. „Je chladno, mali by sme ísťdnu,“ pripomenula som mu. „Ešte chvíľu,“ povedal. Priniesla som aspoň teplúdeku. Sedeli sme, nezvyčajne mĺkvi. Na niečo sme čakali. „Čo keby sme si zajtrauvarili na obed hrachovú polievku?“ prerušila som ticho, pretože ma trápilo. „Tichopredsa prináša zmeny,“ povedal mi raz. „Neznášam zmeny. Nie sú nikdy dobré.Neviem si zvyknúť, odpovedala som mu. „To je to najmenej s čím sa budešmusieť v živote vyrovnať, dcérka,“ dodal. Skutočne sa ochladilo, tak somho presvedčila, aby šiel dnu. „Uvidíme sa zajtra,“ rozlúčila som sa. „Dobrúnoc,“ odpovedal.
Ozvali sa vzdialení príbuzní a chceli jeho domček predať. Rozplakala somsa. Sedela som na lavičke pod čerešňou. Listy už celkom ožltli a pomalyopadávali. Vyniesla som na dvor hojdacie kreslo. Z diaľky bolo počuťkukučku, snáď tento krát predpovedala šťastie. Zotmelo sa a vyšli hviezdy.Počítala som ich. Niektoré krásne žiarili, iné pomaličky vyhasínali a jednapráve padla. Odchádzala do hviezdneho neba.
