Každé malé dieťa vie, že lienkamá sedem bodiek a vie predpovedať počasie. Zovretá v detskej dlani poplašenebehá a šteklí maličkými nožičkami. Smejem sa, akoby bez príčiny. Otvorímdlaň. Bez mapy nájde prst, ktorý najviac trčí do výšky k slnku. Vylezie najeho úplný koniec. Bojím sa, aby nespadla a nestratila sa v tráve. Jetaká krehká. Predtým ako odletí ešte stihnem zašepkať: „Lienka, lienka aké budezajtra počasie?“ A už jej niet. Na druhý deň naozaj svietilo slniečko.
Sedeli sme na lavičke a piliľadovú vodu s bazovým sirupom. Bol taký sladký, že každým dúškom som bolasmädnejšia. Starká si ma posadila na kolená. Bola krásna. Mala oči ako oblohatesne po búrke – jasné a malinové ústa. Vrásky som si nevšímala. Na ľavom líci,presne nad jamkou, ktorá sa na jej tvári vyhĺbila, keď sa usmiala mala malúčiernu bodku. Znamienko krásy. Prštek som najskôr priložila na čierno čiernubodku a potom som ho čo najsilnejšie pritlačila na svoje líce. Neodtlačilasa. Starká vzala čiernu ceruzku, ktorou vyplňovala tajničku, naslinila jua nakreslila mi falošné znamienko. Veľmi sa mi páčilo. No malo jednuchybu. Len čo sa ho dotkla voda, stratilo sa. Plakala som. Slzy sa s nímnekamarátili a zmyli ho.
Bola som malá a vedela som,že lienka má sedem bodiek a verila som, že vie predpovedať počasie.Pomáhala som starej mame v záhrade. Mali sme rovnaké slamené klobúky, lenmôj bol o čosi menší. Dostala som zápalkovú škatuľku. Kým okopávala, malasom do nej nazbierať lienky. „Na paprike sa rozmnožili vošky a lienky súlepšie ako akýkoľvek chemický postrek. Všetky vošky pojedia,“ vysvetľovala mistarká. Bola som nadšená, pretože to bola veľmi dôležitá úloha. V hlavesom vymýšľala plán ako ich nalákam do papierovej škatuľky. Možno majú radycukor ako motýle. Možno by som im mala vopred priniesť pár vošiek naochutnanie, aby sa nebáli. Uvažovala som.
Robila som chodníčky vo vysokejtráve. Bola taká vysoká, že ma šteklila pod nosom. Na zelených steblách bolomilión lienok. Plán nebol potrebný. Po chvíli mi liezli po rukách, po tričku ipo slamenom klobúku. Sledovala som ich. Nebála som sa ich tak ako mravcova lúčnych koníkov. V ruke som mala pripravenú zápalkovú škatuľkua márne som sa ich snažila do nej uväzniť. Boli šikovnejšie ako mojedetské prsty. Kým som jednu zavrela dnu, druhá sa dostala von. Dookola.Rezignovala som. Ostala som nehybne stáť a dovolila som im na mňa vyliezť.Keď ich bolo toľko, že som vyzerala ako by som mala ovčie kiahne, opatrne somsa vrátila k starej mame.
Spľasla rukami, len čo mazbadala. Rozosmiala sa. Čierna bodka nad jamkou na jej líci veselo poskakovala.Postavila ma doprostred záhonu s paprikami a spolu sme ukladalilienky na zelené choré listy. Jednu po druhej. Rátala som im bodky. Niektorýmjedna chýbala. Kamsi sa zatúlala. Boli neúplné, smutné. Spýtala som sa na tostarej mamy. Zatvárila sa veľmi záhadne. Usmiala sa a znamienko znovaposkočilo. Bála som sa, že jej spadne a stratí sa v tráve. Priložilasom naň prštek. „Neboj sa, toto sa už nikdy nezatúla. Darovala mi ho totižjedna lienka,“ šibalsky žmurkla starká.
Bola som malá a vedela som,že niektoré lienky majú sedem bodiek a iné len šesť, pretože sa jednéhoznamienka krásy dobrovoľne vzdali. Ako dieťa som verila príbehu, ktorý mivyrozprávala stará mama. Zaspala na lúke. Slnko jej kreslilo pehy cez dierkyv slamenom klobúku. Prebudila sa, pretože ju čosi pošteklilo pod nosom,potom na nose, na čele a nakoniec sa drobulinké nožičky zastavili na líci.Vyskočila a do dlane jej spadla lienka. Spočítala bodky. Iba šesť. Do ránamala na ľavom líci, presne nad jamkou, ktorá sa jej na tvári vyhĺbila, keď sausmiala čiernu bodku. Lienka jej jednu darovala. Vzdala sa kúska svojej krásya dala ho starej mame.
Som veľké dieťa a viem, že okremtých bodkovaných existujú aj lienky bez bodiek a žiadna nevie predpovedaťpočasie. Viem aj to, že znamienko krásy na ľavom líci nie je dar od lienky.Niekedy nechám jednu z nich, aby ma šteklila v dlani. Smejem sa,akoby bez príčiny. Nechám ju, nech vylezie na prst, ktorý je najbližšiek slnku a zašepkám: „Lienka, lienka aké bude zajtra počasie. Odletí.Na druhý deň svieti slniečko a hoci som veľké dieťa verím, že topredpovedala tá lienka. Sedím na lavičke a pijem ľadovú vodus bazovým sirupom. Je ešte sladší ako si pamätám a každým dúškom somsmädnejšia. Na hlave mám starkin slamený klobúk. Nasliním čiernu ceruzkua nakreslím si falošné znamienko krásy. Viem, že keď sa ho dotkne vodastratí sa, no neplačem. Je čas pohľadať zápalkovú škatuľku, pretože na paprikesa rozmnožili vošky. Rozosmiala som sa. Som veľké dieťa a viem, že mi budecelkom zbytočná.
Letná noc bola horúca. Stanovali sme na zadnomdvore. Prebudila som sa. Čosi mi behalo po tvári. Do dlane som chytila maléhochrobáčika. Lienka. Spočítala som bodky. Jedna, druhá, tretia,...šesť. Vedelasom, čo to znamená. Do rána sa mi na ľavom líci ukázalo nové znamienko. Bolo celkommaličké, takže hoci bolo na ľavom líci, veľa krásny mi nemohlo pridať. Usmiala somsa. Spomenula som si na príbeh starej mamy. V zrkadle som si lepšie prezrela svoje nové znamienko.Skutočne vyzeralo ako lienkina čierna bodka. Na chlp rovnaká. Vlastne...dobodky rovnaká bodka pre krásu.
