Nemohla mať viac ako desať rokov.Pleť mala ako odliatu z tmavej čokolády, dlhé vlasy spletené do vrkočaa šaty také všelijaké. Akoby sa obliekala po tme. Stála na kamennej dlažbenámestia, tíško si pospevovala, opätkom starej topánky vyťukávala rytmusa ponúkala okoloidúcim kvety. Pristavil sa každý. Nikto nedokázal odolať,napriek tomu, že ruže boli všedné a predražené. Každý si odnášal jedenpúčik. Jednu myšlienku na zázračnú kvetinárku.
Ponáhľala som sa. Skoro sombežala cez námestie. Ráno bolo ešte chladné a nad lavičkami pri fontáne savznášal jemný opar. Nefungovala. Len tak zo zvedavosti som nazrela dnu, či nadne ešte ostali nejaké mince pre šťastie. Celkom v kúte ležala malápostavička zakrútená v starom kabáte. Jednou rukou zvierala biele vedro odPrimalexu, v ktorom boli včerajšie ruže. Uvädnuté a smädné. Vliezlasom do fontány. Chvíľku som sa dívala na prekrásnu spiacu cigánočku. Chcela somju zobudiť, hoci som vedela, že je šťastnejšia tam, kde teraz je. Zobudila somju. Zľakla sa. Aj ja som sa zľakla. Mlčky sme sa dohodli, že pôjde som mnou.Ruže predsa musia dostať čerstvú vodu. A ona raňajky.
Odomkla som vchodové dverea posadila som ju ku stolíku, ktorý stál celkom v kúte. Bokom odvšetkých zvedavých očí, ktoré sa sem o chvíľku nahrnú. Tíško sedelaa vystrašene vypliešťala búrkové okále. Mala takú príťažlivú detskútvár...musela som sa na ňu stále dívať. Až mi z toho bolo trápne. Stálasom za barom a pripravovala kávu pre prvých zákazníkov. „Nie si hladná?“spýtala som sa. Pokrútila hlavou, že áno. Naliala som jej horúcu čokoládua odkrojila poriadny kus jablkovej štrúdle. Bola veľmi hladná. Určiteneraňajkovala a ani nevečerala. Možno nielen včera a dnes. „Idem,“povedala odrazu a zmizla. „Počkaj, počkaj! Kde máš mamu a ocka?“kričala som za ňou. Videla som len chodníček z ruží, ktoré vytratilaz vedra.
Kráčala som veľmi pomaly. Hocibolo skoré ráno vzduch bol teplý. Lavičky pri fontáne pozlátili prvé slnečnélúče. Natreli ich žltou farbou. Fontána fungovala. Striekala do výšky spŕškystudenej vody. Na dne bolo veľa mincí. Otvorila som peňaženku a skúsilasom kúpiť si šťastie. Netušila som, že to funguje na počkanie. Našla som juzaľúbenú do výkladov. Prechádzala od jedného k druhémua v sklených výplniach sa odrážali udivené búrkové oči. Prišlak fontáne. Schovala som sa tak, aby ma nevidela. Umyla si tvár a do vedra od Primalexunabrala bodu. Mala v ňom žlté narcisy.
Zamkla som vchodové dverea pripla na ne tabuľku: OBEDNÁ PRESTÁVKA, 1200 – 1300.Ľudia sa ponáhľali. V ruke mal každý žltý kvietok. Za rohom som zbadalakvetinárku. Tíško si pospevovala a opätkom vyťukávala do dlažobných kociekrytmus. Kúpila som si narcis. Usmievala sa, keď mi ho podávala. V životesom nevidela krajšie oči. Dospelé oči na tvári dievčatka. Zjavili sa policajti.„Máš povolenie?“ spýtal sa jeden z nich cigánočky. Roztriasla sa. Prv akosa stihli spamätať, ušla. Prevrhla vedro s kvetmi. Voda sa rozliala.Policajti si to nevšímali. Pokrčili plecom a odišli.
Vedela som, že sa vráti. Nemôžeostať bez vedra. Kam by dávala kvety? „Vedro zoženie hocikde,“ hovoril minepríjemný hlas vo vnútri. Aj tak som vedela, že sa vráti. Prišla tesne predtým,ako som zatvorila kaviareň. Už ju nenechám tak ľahko odísť. Posadila som juk stolíku, ktorý stál celkom v kúte. Tak, aby neunikla môjmu pohľadu.Naliala som jej ľadový pomarančový džús. Prinútila som ju rozprávať...príbehymalej kvetinárky s búrkovými očami. Stať sa môže skutočne všetkoa to, že sa stanú najhoršie veci je najpravdepodobnejšie. Keď som si večerľahla do postele, bola som spokojná. Snáď už nikdy nenájdem späť vo fontánemalú cigánočku.
„V živote som nevidelkrajšie oči,“ zašepkal mi Tomáš a vzal si od Daniely ružu. „Ale áno, videl. Len si spomeň,“ pošepkalasom mu späť. Podával mi kvet a neustále hľadel na dievča. Akoby sav jej očiach vyjasnilo po búrke a druhý koniec dúhy ho zasiahol. Bolijasne belasé, pokojné a šťastné. Akoby sa Ten, kto jej ich dal užrozhodol. Pleť mala ešte stále ako odliatu z tmavej čokolády, ale vlasy užboli pekne učesané a šaty čisté a nové. Dnes má narodeniny. Jedenásťrokov. Priniesla som jej jablkovú štrúdľu, pretože ju má najradšej. Hneď pokvetoch, tie miluje zo všetkého najviac.
Sedeli sme na lavičkev parku za detským domovom. V rámci možností v ňom bolo krásne.Danielka sa pôvabne skláňala nad kvetinovým záhonom a podávala Tomášoviďalšiu. Zadíval sa jej ešte raz do očí a spoznal zázračnú kvetinárkuz námestia. S udiveným výrazom sa ku mne otočil. Usmiala som sa. AjDaniela sa usmiala. Krásna malá kvetinárka z fontány, ktorá nosí ľuďom šťastie.Teraz už neprespáva pod holým nebom. Len občas. Keď svieti mesiac a posteľje jej primalá, potajomky sa vykradne von.
