Starý pán.V ešte staršej ruke zvieral paličku. Slušne oblečený. Klobúk, kabát,kravata. Vyleštené topánky, precízne pristrihnutá briadka. Dobré oči, len akésismutné. „Prečo vás to zaujíma?“ odpovedala som. „Prepáčte, asi som sasplietol.“ zašepkal. Otočil sa a pomaličky sa snažil odísť z preplnenéhokvetinárstva. Zákazníci do neho drgali, prekrikovali sa. Bol stratený.Bezmocný. No trpezlivo čakal kým sa mu uvoľní ďalší kúsoček miesta, aby moholvyjsť von. Dvere sa pred ním otvorili. Tesnejšie si pritlačil klobúk na hlavu,zdvihol golier na kabáte. Mizol v novembrovom dni.
„Slečna, slečna,môžete mi zabaliť tie červené chryzantémy?“ „Mne tie žlté.“ „Pre mňa biele.“„Slečna prosím vás, bude to ešte dnes?“ Vybehla som za ním. V zašpinenejzástere. Dobehla som ho: „Prepáčte, ja, nechcem vás nejako obťažovať, ale ak byste mali chvíľku čas, rada by som vás pozvala na kávu, alebo na čaj.“
Sedeli smev kaviarni. Horúca káva nám rozviazala jazyky. Možno aj vzájomnánáklonnosť. Cítila som sa príjemne. Mal taký upokojujúci hlas, keď rozprával.
„Na prvú schôdzku som jej doniesol kytičkuz poľných kvetov. Vtedy to bolo všetko iné. Natrhal som ich cestou. Bolataká farebná ako jej blúzka. Tešila sa i hanbila zároveň. V takýchmomentoch som ju miloval najviac. No povedala, že ani jeden kvet z mojejprvej kytice nie jej je obľúbený. Chcel som vedieť, ktorý to je, aby som malnasledujúcu schôdzku väčší úspech. Neprezradila mi to. Bola neuveriteľneromantická. Povedala, že keď nastane správny čas, prídem na to sám. Zabudli smena to.
Veľmi sme saľúbili. Vzali sme sa. Držala kyticu z krehkých bielych tulipánov. Záhadnesa usmievala. Často som jej nosieval kvety. Nevedela o tom, no celý život somsa snažil objaviť, tú ktorú má najradšej. Hrdé ruže, červené, žlté, ružové.Zapýrené pivonky, čo menili farby. Gerbery, orchidey, ľalie,...Potešila sakaždej. No mne pokazil radosť jej záhadný úsmev. Zase som netrafil.
Dnes je výročie.Čaká ma. Máme sa stretnúť. Ako na prvom rande. Ako vy, m ladí. A ja jej chcem urobiťradosť. Viem, že nastal ten správny čas. Veľmi mi ju pripomínate. MáteMagdalénkine oči. Veselé ako iskričky. Slečna, prezdraďte mi, ktoré kvety mátenajradšej?“
Vrátili sme sa dokvetinárstva. Urobila som veľkú kyticu zo žiarivých slnečníc. Snáď bude maťúspech. „Pomôžem vám ju odniesť?“ spýtala som sa, napriek tomu, že somočakávala odmietnutie. „Budete veľmi láskavá, ďakujem.“ Mizli sme v novembrovomdni. Premýšľala som aké majú dohovorené miesto schôdzky. Pôjdeme dlho? Možnosme mohli ísť autobusom. Mlčali sme. Palička klopkala na dlaždičkách.
„Sme na mieste.“pomaličky otvoril ťažkú okovanú bránu. Prekvapená som sa na pár sekúndzastavila. Toto musí byť žart. Nežartoval. Ani mne nebolo do smiechu. Stále smemlčali. Palička sa zapichovala so mäkkej hliny. Viedol ma úzkymi chodníčkami.Niekto tadiaľ pred nami šiel. Ľudia nás pozorovali. Ukradomky. Ruky spojenév modlitbe. Potichučky. Zapaľovali sviečky. Úctivo. Vážne.
Zastavili sme. Vzalsi slnečnú kyticu. Trošku ťarbavo sa zohol a položil ju na hrob. Svietila. Nachvíľočku odfúkla napadané listy a bolo leto. Teplo. Asi sa mi to len zdalo.Usmieval sa. Ruky spojené. Triasli sa. Pery šepkali modlitbu.
Zatvoril za sebouťažkú okovanú bránu. „Dovidenia a ďakujem.“ rozlúčil sa. Tesnejšie si pritiaholkabát a zmizol v chladnom novembrovom večeri. Dušičkovom. Popŕchalo.Sliedila hmla. Len tak som tam stála. Po lícach mi tiekli horúce slzy. Prvé, čiposledné rande. Pochopila som, že na tie správne kvety nie je nikdy neskoro.
