„Ahoj.“ zaznelo zborovo.
„Čaute chalani,“ odzdravila som, „kam vlečiete tie haraburdy?“
„Dokončovali sme bunker na strome.“zašepkal tajnostkársky Martin.
„Je perfektný!“ prikyvoval Peťo.
„Tak vás určite prídem pozrieť.“ zažartovala som.
„Hmmm...premyslíme si to a dáme ti vedieť.“ povedali až záhadne úsečnea rýchlo odišli.
Bývali celkom blízko mňa. O pár domov ďalej. Cez ulicu. Zo strešnéhookna vo svojej izbe som im mohla celkom nebadane nazerať do dvora. Naneupravenom trávniku sa neustále váľali lopty, polámané bicykle, autíčka.Niekedy tam ležal aj starý vlčiak Aston a z času na čas i jehomajiteľ. „To len vtedy, keď je veľmi veľmi unavený z práce. Začne sa hraťs Astonom a zaspí.“ hovorieval najmenší Jojo susedom. Prikyvovali.Poľutovali. Vyhrážali sa: „Zavoláme sociálku, nech vám tu urobí poriadok.“ Nonakoniec len napiekli plný plech sladkých koláčov a zaniesli chlapcom.Napchávali sa akoby týždeň nejedli. Možno aj. Pojedli ich horúce. Na lícach imostali omrvinkové značky, medzi zubami mak. Na druhý deň si susedka našla preddomom igelitku jabĺk alebo vedierko od horčice s čiernymi malinami.„Odvďačíme sa podľa toho, na čo je momentálne sezóna.“ hovorievali znalecky atvárili sa pri tom mimoriadne dospelo.
Varila som čokoládový puding. Martin má rád len s piškótami, bezovocia. Peťo celkom čistý a Jojko chce všetko a navrch „šaľahačku“.Dala som im znamenie. Červenú zástavku do strešného okna. O chvíľuzadupotali pred dverami. Sedeli sme na predných schodoch a mlčky štrngalilyžičkami o sklenené poháre. Aston začal štekať. „Ďakujeme, výborný.“povedali a rozbehli sa domov. Tatko sa vracia z práce. Chvíľu sioddýchne a vezme chlapcov na poobedňajšiu fušku. Pomáhajú mu na stavbe.„Pozri, koľko sme si už zarobili.“ ukazovali mi pyšne zavárací pohár plnýdrobných mincí.
Zvonil zvonček. Otvorila som dvere. Na prahu ležala stará škatuľa. Čítalasom ich lístoček z krabice a odhrýzala som si z obrovského červenéhojablka. Malo špendlíkom pripnutý odkaz. ZA PUDING.
Ráno som s nabaleným batohom vyzerala zo strešného okna. Na ich bránesa zatrepotala červená stužka. Znamenie. Podľa pokynov som si na oči uviazalašatku a išli sme. Chalani ma viedli. Tajomne si šepkali, postrkovali sa. Boliveľmi dôležití. Teraz boli pánmi situácie. Chvíľu som pod nohami cítilaasfaltku, po pár minútach sa zmenila na mäkkú trávu a nakoniec mi podnohami šušťalo napadané lístie. Boli sme v lese a stále sme kráčali.
„Sme na mieste!“ vykríkol Jojo. „Hurá!“ skríkla som tiež hoci mi troškuštrajkovali pľúca. Odmietali akceptovať príval chladného čistého vzduchu.Z hlboka som sa nadychovala a z úst mi stúpali obláčiky pary.Chalani sa smiali. „Je to jasné, baby nič nevydržia.“ poznamenal Martin. „Nodovoľ, to je tým, že sme kráčali do kopca a veľmi rýchlo.“ ohradila somsa. Dala som si dole šatku. Stáli sme na malej lúke obklopenej stromami.Uprostred bolo ohnisko a hrubé drevené pne na sedenie. Bunker bol krásny. Takýmalý posed. Ako lastovičie hniezdo. Medzi dvoma stromami. Zo starých dosiek,ktoré chlapci doniesli zo stavby. Okná boli zakryté látkami a na podlahe bolvyšúchaný koberec. Prekvapilo ma to. Ešte pred pol rokom sme ho maliv obývačke. Vyhodili sme ho do smetí. Mlčala som. Neponížim ich.
Nosili drevo, a tak som ich chvíľu pozorovala. Pokrikovali po sebe.Smiali sa až sa chytali za bruchá. Napomínali malého Joja. Skoro spadol zostromu. Uškrnul sa oprášil si tepláky a bežal ďalej. Boli akoz nejakého retro filmu. Nerozprávali sa o počítačovej hre, anio tom, či si pozrú v telke nejaký film. No vyriešili to, kto imvyperie tento týždeň oblečenie, kto je na rade s umývaním riadu, akovylepšia strechu na bunkri, aby nezatekala. Veľa starostí na také maléhlavičky. Jojo sa rozplakal. Trieska. Rýchlo som mu ošetrila zafúľaný prstík.Usmial sa: „Veď za to sa ja ešte ožením, nie?“ Aj ja som sa usmiala.
„Ide sa jesť.“ zakričal Peťo. Oheň už horel. Špekáčiky voňali. Bolivynikajúce. Zamastili nám prsty, pery a Jojovi aj celú bundu. Aj chliebchutil inak Lepšie. Napchávala som sa a hlasno som mľaskala. Tu môžem. Nikto ma nevidía chalani to nepovedia.
„ Tak a teraz musíš zložiť skúšku, aby si bola v našej partii.“povedal vážne Martin. Súhlasila som. Musela som vyliezť na najvyšší stroma odtrhnúť na jeho vrchole šišku. Za nič na svete by som nepriznala, že sabojím výšok. Opatrne som liezla hore. Bože. Určite spadnem a zabijem sa...
„ Teraz som prijatá?“ vyfúkla som a podávala som im trofej.
„Prijatá.“ zhodli sa všetci traja.
Varím čokoládový puding. Martin má rád len s piškótami, bez ovocia.Peťo celkom čistý a Jojko chce všetko a navrch „šaľahačku“. Robím hopresne podľa ich želania, hoci viem, že by zjedli hocijaký. Hlavne aby bol. Dámim signál. Priženú sa k nám. Sedíme na predných schodoch a mlčkyvyjedáme sladkú dobrotu. Aston šteká. „Tatko ide domov!“ zvolá Jojo. Poďakujúa už ich niet.
