Last minute

Priznám sa, som vášnivým zberateľom. Škatuliek. Takých neobyčajných. Uzatváram do nich ľudí. Každý dostane peknú nálepku s označením a šup s ním do príslušnej škatuľky. Priznám sa, že sa už dlho pokúšam svojej závislosti zbaviť, no je veľmi ťažké takto si neorganizovať a nekatalogizovať život. Priznám sa, že mám rada všetko pekne usporiadané a zaradené, no priznám sa aj k tomu, že nie vždy zatvorím ľudí do správnej škatuľky.Niekedy ich musím na last minute preškatuľkovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Stáli sme na námestí predcestovnou kanceláriou. V presklennom výklade bolo vylepených tisíclákavých ponúk na exotickú dovolenku. Zízali sme na ne. Oni dvaja a ja.Dievčatko zavrelo oči, zatočilo sa, a keď zastalo prstom ukázalo na jedenz farebných plagátikov. „Sem!“vykríkla. „Dobre si vybrala,“ povedaljej ocko a usmial sa. „Super! Zasenejaký rozmaznaní pracháči, čo cestujú každý mesiac niekam inam,“  pomyslela som si. Zdvihol dcérku do výškya vyložil si ju na plecia. Dievčatko mu rukami zakrývalo oči a ockosa tváril, že sa potáca, a že nič nevidí. Ďalej som si ich nevšímala. Určitesa idú baliť do svojho prepychového bytu na svoju ďalšiu luxusnú dovolenku.Vzdychla som a zatvorila škatuľku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O týždeň som ich stretla znova.Stáli predo mnou pri stánku s rýchlym občerstvením. Nespoznala som ich hneď.Veď po svete chodí veľa ockov a malých dcér. „Chcete na ten hot-dog kečup alebo horčicu?“ spýtala sa teta. „Slniečko, čo si prosíš?“ otočil sa ockok dievčatku. „Prosím si kečup.“ „Tak teda kečup,“ povedal ocko dookienka. „Dvadsať korún,“ podala muteta hotový párok v rožku. Ocko v dlani preratával drobné. „Prepáčte, ale chýba mi koruna päťdesiat.Nemohol by som vám ich priniesť neskôr? Zajtra,“ ospravedlňoval sabufetárke. „Keď nie sú peniaze, nebudejedlo!“ oznámila mu namrzene. „Mátesi zrátať skôr na čo máte a na čo nie a nie ma tu zdržovať!“dodala. „Ocko, ale ja som hladná,“oznámilo slniečko dôležito. Hľadala som ich škatuľku.

SkryťVypnúť reklamu

Milujem hru na dobrých anjelov.Zasiahla som. „Vieš čo, ja mám lenstravný lístok a z neho mi aj tak nevydajú, takže ťa na ten párokv rožku pozývam,“ zohla som sa k malej. Usmiala sa – akoslniečko. „Dáte si aj vy?“ spýtalasom sa ocka. „Ďakujem,“ vypleštil namňa oči. „Takže minerálku a eštejeden s kečupom,“ oznámila somtete. Sedeli sme na lavičke. Oni dvaja a ja. Malá sa napchávala. Odhrýzalasa veľké kusy, akoby sa bála, že jej ten rožok niekto vezme prv ako ho stihnedojesť. Na lícach mala kečupové bozky, na tričku omrvinky. Keď dojedla zhrnulaich do dlane a hodila medzi hlúčik holubov. Zobkali ich a dievčatkonadšene tlieskalo. Vbehlo medzi ne. Otvorila som ich škatuľku.

SkryťVypnúť reklamu

Obzerala som si ju. Súvislosti midochádzali a spájali sa jedna do druhej. Preškatuľkovávala som. Vlasy malastrapaté, tričko aj šortky ušmudlané a rozderavené. Na lícach mala eštestále kečupové stopy a jazykom sa ich snažila v behu olízať. „Aby nič nevyšlo nazmar,“ povedalaa olízala si aj prsty. Predstavila som si žltačku a čo všetko predtýmchytala a neumyla si ruky a chcela som to povedať jej ockovi, alenakoniec som to nechala tak. Určite o tom vie, ale má oveľa dôležitejšiestarosti. Ako zohnať každý deň chýbajúcu korunu päťdesiat. Slniečko spadloa rozplakalo sa. Roztrhla si remienok na sandálke. „Neboj sa! Doma to opravíme, ale teraz ťa chceš či nechceš budem musieťvziať na plecia. Bosá chodiť nemôžeš,“ utešoval ju ocko a usmieval sa.Poďakovali mi a odišli. Vložila som ich do novej škatuľky.

SkryťVypnúť reklamu

„Tú akciu tu ešte majú, ale dopredu ti oznamujem, že ja idem len ak sizaplatíme all inclusive!“ oznámila som do telefónu a zložila som.Stála som námestí pred cestovnou kanceláriou. V presklennom výklade bolovylepených tisíc lákavých ponúk na exotickú dovolenku. Vybrala som sia vošla som dnu. Kým som čakala všimla som si ako dievčatko vonkuzatvorilo oči, zatočilo sa, a keď zastalo prstom ukázalo na jedenz farebných plagátikov. Ocko ju zdvihol do výšky a usmial sa. Ostalasom ako obarená. To nie je možné. Nemajú na jedlo, ale dovolenku si dovoliťmôžu. Pootvorila som tú ich novú škatuľku.

V stánku som si kúpilanoviny, aby som bola pri sledovaní nenápadnejšia. Sadli si na námestí nalavičku. Ja som si sadla tak, aby ma nezbadali, ale aby som počula všetko, čohovoria. Po chvíli som si nadávala, aká som hlupaňa. Totálna. Hanbila som sa zaseba, ale ako som mohla tušiť, že je to len hra. Dnes dievčatko ukázalo naTaliansko. Ocko jej rozprával ako pôjdu autobusom. Ako sa ráno zobudí a popravej strane uvidí cez okno velikánske more. Slané ako voda na kloktanieboľavého hrdla. Budú bývať v hoteli priamo na pláži a chodidlá budúmať spálené od horúceho poludňajšieho piesku. Každý deň ochutnajú minimálne päťdruhov zmrzlín a zjedia tony pizze. Slniečko sa usmievalo, oprelo sao ocka. „Tak sa teším, bude to tamlepšie ako minulý týždeň v Grécku. Tam nebola zmrzlina, len tie uhorkys jogurtom,“ povedala. Boli v správnej škatuľke. Priznám sa, že zbožňujem svoje škatuľky. Možno raz sa ich budem vedieťvzdať a ľudia sa mi budú miešať v jednom vreci. Priznám sa, že je tonepravdepodobné. Mám rada poriadok a presné rozdelenie a organizovaniea škatuľky. A najradšej mám tú ich. Tú, v ktorej sú ľudia, ktoríma dokázali na last minute príjemne prekvapiť.

Katarína Prostredná

Katarína Prostredná

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  1x

remíza Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu