Tak som sedela nadrevenej lavičke, pod obrovskou rozkošatenou čerešňou a hľadela som dootvorenej knihy...nečítala som. Slnko sa odrážalo v kovovom displayi môjhomobilu. Bol vypnutý. Už som nemohla vydržať jeho ustavičné vyzváňanie, blikaniea vibrovanie najskôr o tom ako ma stále ľúbi, ako sa mám vrátiť, potomvyhrážky, nadávky a urážky. Nemohla som ďalej. Potrebovala som sa spamätať zďalšieho nevydareného vzťahu. Najhoršie bolo to , že ja som nebola tá zranená.Niekomu som znovu ublížila. Sedela som a premýšľala o svojom srdci, ktorénikomu nedá šancu a odoženie od seba skôr, ako ho stihne spoznať a rešpektovaťjeho chyby a omyly, skôr ako sa naučí ľúbiť. Ľutovala som sa, nadávala si, keďsa vo dverách zjavil dedko. Na chrbte mal veľký plecniak, na nohách vibramy vústach jeho povestnú fajku.
"No čo moja,už ti je lepšie?" spýtal sa trochu ustarostene.
"Ani nie, jeto rovnaké."
"Rýchlo sa bežobuť, ideme na prechádzku." povedal už o čosi veselšie.
"Nie dedko.Nemám náladu, ani chuť niekam ísť." vravela som podráždene.
"Žiadnevýhovorky, prechádzka ti spraví dobre, ukážem ti krásne miesto."
"Tak dobreteda." rezignovala som nakoniec po dlhom prehováraní.
Kráčali sme úzkymlesným chodníkom a zo mňa akoby každým prejdeným krokom a metrom padali tiesmutné myšlienky. Dokonca som sa začala usmievať. Nedalo sa inak. Pohľad nadedka bol komický. Vykračoval si rezkým krokom a hvízdal nejakú ľudovúpesničku. Podchvíľou sa zastavil a ukázal na nejakého chrobáčika, či rastlinkua urobil mi o nich malú prednášku. Tak to robieval odjakživa, čo si pamätámpotulky po hore s ním. Plecniak sa mu hompáľal na pleciach a tenká kockovanákošeľa sa mu od potu lepila na hruď. Bol taký smiešny, keď si odhrýzal znajväčšieho krajca chleba, aký som v živote videla a zajedal ho kusom slaniny.
"Dedko, veďsme pred chvíľou jedli. A dobre vieš, že tá slanina ti nerobí dobre na srdce."vyčítala som mu s malým úsmevom.
"Jedli, jedli,tie tvoje zdravé gebuziny. Pri prechádzke človeku vyhladne a cholesterolvybehám." nedal sa so svojou teóriou a veselo sa napchával ďalej.
A tak sme šliďalej. Sem - tam sme niečo prehovorili. Vlastne on rozprával a ja som sa mlčkyvliekla vedľa neho a prikyvovala som. Vzduch bol dusný, presýtený vôňou trávy,zeme a zohriaty dlhými slnečnými dňami. Atmosféra presne ako pred búrkou. Naoblohe sa zhromažďovali hrozivé mraky. Modré, tmavomodré, fialové... Najskôrlen tak blúdili osamote a o chvíľu sa začali spájať do väčších a väčších ažzaplnili celé nebo. Začalo sa blýskať. Blížila sa búrka.
"Mám strach. Kdesa schováme?" obrátila som sa na dedka.
"Neboj sa užsme blízko." povedal a zovrel mi ruku.
"Blízko kčomu, veď tu široko ďaleko nič nie je, len les." hovorila som vystrašene,ale keď som cítila jeho dlaň, cítila som sa pokojnejšie.
"Počkaj, veďuvidíš to nič."
A tak som čakala akráčala. O niekoľko minút sa pred nami zjavila malá chalúpka - ako z rozprávkyo Jankovi a Marienke. Šla som bližšie, aby som sa dotkal stien a skúsila, či súnaozaj z perníka a marcipánu. Neboli. Drevo bolo hrubé a lakované a v maličkýchokienkach viseli záclonky.
"Počkaj nájdemkľúče a pôjdeme tú hnusobu prečkať dnu." mrmlal si dedko a hrabal sa vovaku.
"Juj, aby toparom vzal, šak som ich ja trkvas asi zabudol doma."
"To nevadí.Veď je tu strieška, počkáme pod ňou. A je tu aj lavička." upokojovala somho.
Kým sme čakali nato, aby sme búrku prečkali, dedko mi vysvetľoval ako chatu s kamarátmi stavaliako sa o ňu teraz budú deliť a ako vyzerá vo vnútri. Bolo mu ľúto, že mi junemohol ukázať v celej jej paráde. Medzitým zdolával ďalší krajisko chleba, tentokrát s klobásou. Rozprával s plnými ústami, akoby týždeň nejedol. Smiala somsa...
Padla prvá kvapka. Stieklami po ruke a zanechal po sebe mokrý potôčik. Potom ďalšia a ďalšia a o chvíľusom cez dažďový závoj vôbec nevidela. Trvalo to len chvíľu a tvrdé veľké kvapkysa zmenili na jemnejšie a menšie. Oblaky sa rozostúpili a slnečné lúče sihľadali cestu von. Bolo to krásne divadlo - znamenie.
"Tak a terazsa bež pozrieť k tamtomu stromu a hľaď do údolia." povedal dedko celkomvážne.
"Ale veďzmoknem." protestovala som ako zvyčajne.
"Joj, chvíľuma očúvaj a bež." prikázal mi.
Postavila som sa kstromu. Pomaly som otvorila oči a od prekvapenia som takmer zabudla dýchať. Točo som videla, bol najkrajší zázrak – magický a čarovný obraz. Z neba až kvrcholcom stromov v údolí sa tiahla nádherná dúha. Vybehli mi slzy. Všetky mojeproblémy sa rozplynuli, na všetko som zabudla. Teraz som existovala len ja adúha. Dážď sa mi miešal na tvári so slzami a slané potôčiky mi umývali dušu. Zrazusom mala pocit, že viem čo mám urobiť, aký zmysel bude mať môj život ďalej.Bola som plná eufórie a toho po čo som sem prišla - chuti do života. Eštechvíľu som tam stála, plakala som a rátala farby dúhy až kým celkom nezmizla.
Pomaly sme savrátili späť. Dedko presne vedel, prečo ma vzal na to miesto, ktoré je odteraznaše. On je totiž najlepší lekár na moju dušu.
