Prevaľovala som sa v obrovských perinách. Bola horúca noc. Starékukučkové hodiny nepríjemne tikali. Zvláštny zvuk. Otvorili sa maličké dvierkaa vykukol vtáčik. Kukuk kukuk kukuk. Bolo jedenásť. Počítala som. Raz,dva, tri, štyri,...,sto. Stále nič. Nahnevaná som vyskočila z postele. Pošpičkách som sa zakrádala do kuchyne. Studené kachličky ma príjemne chladili nabosých nohách. Cez záclony presvital dnu mesiac. Na sekundu som sa otočila.Chcela som zatvoriť dvere.
„Áááááá!“ vykríkla som.
„Áááááá!“ vykríkla i druhá postava.
„ Dedko, prečo tu strašíš tak neskoro?“
„ Panenka skákavá, ale si ma naľakala. Je krásna noc. Idem na posed.“ povedal.
„Idem s tebou. Aj tak nemôžemzaspať.“
Vyšli sme z domu. Buchla bránička. Bojar štekal, tak sme ho vzali sosebou. Je to predsa poľovnícky pes a vycvičený. Kráčali sme po ulici smerom k lesu akotraja tuláci. Vedela som kadiaľ vedie cesta. Išla som tade už veľakrát, nov noci bolo všetko akési čarovnejšie. Voda v potoku sa ligotala.Bojar sa napil. Dedko sa napil. Napila som sa i ja. Nikdy pretým by som toneurobila. Je to nehygienické. Zvyčajne. Veľa baktérií, mikroorganizmova podobne. U ocina v ordinácií som o tom čítala zaujímavýčlánok v nejakom lekárskom časopise. No na prázdninách u dedkapokojne zjem neumyté jablko zo stromu, napijem sa z lesného potokaa ak mi chlieb spadne na zem jednoducho ho ofúkam a jem ďalej. Skvelýpocit. Tulácky.
O chvíľu sme boli na mieste. Šikovne som liezla rebríkom do drevenéhodomčeka. Dedkovi to nešlo tak elegantne. Prekážalo mu brucho. Smiala som sa.
„Fúúú, tých schodov je čoraz viac.“ povedal a zložil si z krkuďalekohľad a prastarý fotoaparát a z pleca „flintičku“.
„A teraz budeme čo robiť?“ spýtala som sa.
„Počkáme kým príde, aby som si ho mohol odfotiť. Je to skvelý kus. Výstavný.“
„Kto je výstavný kus?“
„Len vyčkaj času ako hus klasu a uvidíš.“
Čakali sme. Začínala som sa nudiť, pretože sme nemohli rozprávať, aby smevýstavný kus neodplašili. Dedko sedel ako na ihlách. V jednej ruke zvieralďalekohľad,v druhej fotoaparát. Prst mu nervózne poskakoval po spúšti.Urobil pár veľmi vydarených fotiek mojej tenisky, svojej ruky a Bojarovhochvosta. Zdalo sa mi, že zaspávam. Neuveriteľný pokoj. Akoby som počúvalarelaxačné CD so zvukmi lesa. Bojar pravidelne dýchal, kdesi sa hádali vtáky,listy šumeli, potok žblnkotal. Idyla. Gýč.
„Tam je, tam je. Už ho mám.“ zvrieskol dedko a už zliezal vratkýmrebríkom dolu.
„Dávaj si pozor. Len pomaly.“ volala som za ním čerstvá ako rybička.
Stratil sa v lese. Zliezla som tiež a ponáhľala som sa za ním.Kadiaľ? Napravo sa zavlnila tráva. Rozbehla som sa. Bojar bežal za mnou. Kýmsom ho počula bola som pokojná. Vchádzala som stále hlbšie a hlbšiedo hory. Stromy boli odrazu bližšie pri sebe a tma väčšia. Zaštekala odbehol preč. Vyľakala som sa.
„Dedko? Si tu? Bojar!“ povedala som zvláštne ticho. Hlasnejšie sa nedalo.Srdce mi bilo v hrdle. Nikde nikoho. Čo teraz. „Samozrejme sa vrátiš toucestou, ktorou si prišla. Späť k posedu. Tam počkáš na dedka. Je to celkomjednoduché.“ upokojovala som samu seba. Otočila som sa a kráčala som späť.Počula som pravidelný dych. Listy na kríku sa zatriasli.
„Áááá!“ kričala som. Tak rýchlo som v živote nebežala. Výstavný kus mibol v pätách. Bleskovo som vyliezla po rebríku. Zhora som pozorovala akoobrovský diviak zúrivo rozhrabáva lístie a rozrýva hlinu. Počkám. Tu sombezpečná. Zdalo sa mi, že zaspávam. Akoby som počúvala relaxačné CD so zvukmilesa. Diviak pravidelne fučal, kdesi sa hádali vtáky, listy šumeli, potokžblnkotal. Idyla. Gýč.
Zobudilo ma slnko. Presvitalo cez škáry v dreve. Pozrela som nahodinky. Sedem. Dedko a Bojar chrápali. Úplne rovnako. Rozosmiala som sa.Vracali sme sa domov. Ľudia sa ponáhľali do práce. Obzerali si nás. Trochrozospatých tulákov.