Mašle a mašličky

Vezmem si stuhu. Uzol, dve slučky a konce, ktoré sa trepocú vo vetre. Zaviažem mašľu. Občas sa život poriadne zamotá.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Vystúpili sme z jedného autobusua kráčali po rovnakej ulici. Mala veľkú ružovú školskú tašku a v jednejruke niesla šnúrkami zviazané tenisky. „Ahoj,“ pozdravila som ju , keď sompopri nej prechádzala. „Dobrý deň, teta,“ odzdravila ma celkom potichu.Zasmiala som sa. „Nemusíš mi hovoriť dobrý deň a teta. Ja nie som takástará. Stačí ahoj,“ vysvetlila som. Tiež sa usmiala. Placho. Inak to určitenevedela. Bola útla, plavovlasá a mala belasé oči a belasé oči savedia usmievať len placho. Odomkla som bráničku a vyberala poštu. Ukradomkysom ju pozorovala. Stála pred svojím domom a bez pohybu čakala. „Stalo saniečo?“ zakričala som cez dva živé ploty na svoju novú kamarátku. „Mamička eštenie je doma a ja som si zabudla kľúče,“ odpovedala poslušne. „Tak vieš čo?Kým príde mamička z práce, počkáš u nás,“ navrhla som jej. Vystrašilasa a doširoka otvorila obrovské belasé oči. Videla som v nich svojodraz. „Neboj sa, mamičke necháme odkaz,“ upokojila som ju. Vytiahla som ztašky pero a papier. O sekundu sa na bráne trepotal biely lístoček.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Mami, som doma!“ vykríkla som. Na stole ma čakal olovrant a za stolommamina. Čítala knihu. Zatvorila ju a spustila nekonečný prúd otázok. „Akobolo v škole?, Aké známky?, Čo má kto nové?, Kedy sa čo udeje?“ Trpezlivo počúvalamoje nerozvité jednoslovné odpovede a usmievala sa. Umyla po mne riad a išlazapnúť práčku. „Bože, mami, nechápem prečo sa ma stále vypytuješ tie istéotázky. Ja ti napíšem odpovede a môžeš si ich každý deň prečítať,“povedala som ironicky. Zahrala som sa na takú falošne dospelú. „Pretože ťaľúbim,“ odpovedala jednoducho.

Dievčatko sa vyľakalo nášho psa.Veselo okolo nej poskakoval a chcel sa hrať. Aj ona by sa chcela, lennevedela, či smie. „Neboj sa, môžeš ho pohladkať,“ posmelila som ju. Zhodilaškolskú tašku a už sa naháňali po trávniku. Spadla a zašpinila si bledénohavice. Vstala a nešťastne pozerala na zelené kolená. „Mamina ma zabije,“zašepkala. „Prečo by ťa zabíjala. Pozri, ani to nezistí.“ Požičala som jejsvoje kraťasy a nohavice som rýchlo vyprala a zavesila. O chvíľubudú suché. „Nie si hladná?“ spýtala som sa. „Trošku áno. Dnes som stratila lístokna obed,“ odpovedala zahanbene. „Ty si teda poriadne motovidlo.“ Usmiala sa a rozhodilarukami. Belasé oči sa osmelili. Sedeli sme na terase a obe sme sanapchávali obloženými chlebíkmi. Slnko sa k nám snažilo dostať cezpruhovaný slnečník.

SkryťVypnúť reklamu

Počuli sme ako na chodníkuzaklopkali opätky. Zúrivo sa blížili. Chlebík jej vypadol z ruky. Tvár sazmenila na vystrašenú. Rýchlo si obliekla svoje nohavice a na chrbát dalaveľkú ružovú školskú tašku. Mala svoju podobu a bola pripravená. Na terasuvtrhla mamička. Krásna ako zlá víla z rozprávky. Vysoká, štíhla a dokonaleupravená. „Jana, ty nepodarené dievčisko,“ zvreskla hlasom, ktorý akoby jejnepatril. Chlebík mi vyletel z ruky, pretože som sa prudko postavila. Jankahľadela do zeme. „Prečo nie si doma? Už dávno si mala mať urobené úlohy a povysávanéa umytý riad! Namiesto toho tu otravuješ susedov!“ kričala mamička. Vzápätísa s úsmevom otočila ku mne: „Prepáčte, že vás obťažovala. Stále jejhovorím, že raz si niekde aj hlavu zabudne. Je hrozná.“ Chcela som povedať, že Jankama vôbec neobťažovala, že je to moja vina, že ona k nám nechcela ísť, aleja som ju prehovorila a že nie je nepodarené malé dievčisko, ale len malédievčatko. Nestihla som. Mamička ju chytila za ruku a odvliekla domov.

SkryťVypnúť reklamu

„Bože, mami, veď je sobota. Nechce sa mi vysávať a utierať prach,“hovorím medzi dverami a už ma niet. Vrátim sa na obed. Mamina sa usmieva a„vypočúva ma“. Nehnevá sa hoci som utiekla a nepomáhala. „Vieš čo, mami? Potrebovalaby som nový bicykel,“ načnem dôležitú tému, keď má takú výbornú náladu. „Bicykelsi najprv musíš zaslúžiť. Napríklad tým, že z času na čas utrieš prach a umyješriad.“ Pribehnem k nej a objímem ju okolo krku. „Ale maminka,mamulienka,“ šepkám. V sobotu tak naoko povysávam, medzi dverami sa vyhovoríma bežím von. O týždeň mám nový bicykel. To asi preto, že ma ľúbi.

Stála som na terase a cez dvaživé ploty som videla Janku ako hrabe trávnik. Hanbila som sa za seba, ale muselasom sa usmiať. Jej pohyby boli smiešne, pretože hrable boli dvakrát také veľkéako ona. Mamička si otvorila garáž, dala posledné inštrukcie a odišla.Zakričala som na svoju malú kamarátku. O chvíľu sme mali trávnik pohrabaný.Vyvaľovali sme sa na našej terase, jedli jahodovú dreň a pili ľadový džús.Rozprávali sme sa a smiali. Zazvonil budík. Mamička sa o chvíľu vráti.Janka premenila svoju podobu a neochotne odišla domov. Ani som si toneuvedomila a odrazu nás bolo v dome o jedného viac. Nie stále,len niekoľkokrát do týždňa. Keď si zabudla kľúče, keď bola mamička na nákupe, u kaderníka,u maséra, v posilňovni, na aerobiku, na káve s priateľkami.Janka žila dvojitý život.

SkryťVypnúť reklamu

Videla som, že ju to vyčerpáva. Nieje predsa žiaden špeciálny agent, ani Spiderman, ani Superman. Iba obyčajnémalé dievčatko. Hoci bola u nás veselá a šťastná, vždy sa musela vrátiťdomov. Zakročila som. Pozvala som k nám na kávu mamičku. Prišla k vystrčenýmnosom a výrazom „čo odo mňa chceš ty sopľaňa“. Dlho som jej rozprávala o jejdcére, o mojej mame, o mne a napokon i o nej samej.Pozorovala som ako sa mení výraz jej tváre. Spočiatku jej z očí šľahaliblesky, vykrikovala, že ona najlepšie vie ako má vychovávať svoju dcéru a jasom len rozmaznané dievčisko. Hovorila som ďalej. Ukázala som jej Jankine fotky-akosa hrá s naším psom na trávniku, ako sa spokojne vyvaľuje na lehátku podslnečníkom, ako špliecha vodu v bazéne. Mamičkine oči sa zmenili. Bolibelasé ako Jankine. Skoro plaché.

„Mami, ja si v žiadnom prípade na seba nedám tie otrasné šaty s mašľou,“rezolútne som vyhlásila. „Vyzeral by som ako sladká porcelánová bábika,“ dodalasom ešte. „Uvidíš, že také budú mať všetky dievčatá, pretože je posledný deňškoly,“ povedala pokojne. Zaváhala som. Zdvihla som slúchadlo a zavolala somZuzke. Mamina mala pravdu. Zaviazala mi belasú stuhu na šatách a ďalšiu midala do vlasov. Obzerala som sa v zrkadle. Nebolo to také hrozné. Mala sompresne dve mašle, tri kvety pre pani učiteľku a jeden priesvitný obal navysvedčenie. Mamina mi kývala z okna. Usmievala sa. Asi preto, že ma ľúbi.

Zbadala som ich, keď prechádzalipopred náš dom. Mala presne tri mašle, vlastne to boli také mašličky. Jedna najednom vrkoči, druhá na druhom vrkoči a tretia vzadu na šatách. Všetkyboli z belasej širokej stuhy, zaviazané tak tuho, že ani vietor, ktorýfúkal zúrivo akoby bol na niekoho nahnevaný ich nemohol rozviazať. Len konce satrepotali a krásne šušťali. Rovnako ako šuští pokrčený papier, keď ho hodítedo koša a on sa chce znovu povystierať. V lakovaných topánočkáchposkakovala vedľa mamy. Mamičkine vysoké opätky vydávali na ceste exkluzívne nóblzvuky. Držali sa za ruky. Malá a veľká dáma. Bola nedeľa. Bola to ich prváspoločná prechádzka.

Katarína Prostredná

Katarína Prostredná

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  1x

remíza Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu