Koniec starkého záhrady bolzakázaným územím. Záhadným a strašidelným, preto najviac priťahoval mojupozornosť. Na konci starkého záhrady bol drevený plot, ktorý ju oddeľoval odzvyšného sveta. Stávala som pri ňom a v detskej hlavičke – makovičkesom si predstavovala krajinu na plotom. Samu seba som dokázala svojimivymýšľanicami tak vystrašiť, že som sa rýchlo rozbehla preč. Potom som objavilav plote škáru. Pritisla som sa k nej tak, že som počula ako sičervotoče robia chodbičky. Svet na druhej strane nebol vôbec strašidelný. Boltam len les, tichučko šušťalo lístie a cez konáre presvitalo slnko. Nakonci starkého záhrady bol drevený plot s malou škárou, ktorá ju spájalaso zvyšným svetom. Bezpečne.
Paraván = tajnosti a vina
Je in nenávidieť klišéa odlišovať sa. Hovorila som, že nenávidím klišé, a pritom somvedela, že má stopercentnú platnosť. Vedela som, že skutočne milovať človekabudem až vtedy, keď sa naučím milovať a tolerovať jeho chyby a omyly.Myslím, že tak znie to klišé. Mal si byť môj trenažér. Na niekom si to predsamusím nacvičiť. Nechcela som, no po čase začalo mať klišé v našom vzťahučoraz väčšie percentuálne zastúpenie. A keď sa nebezpečne blížilok stovke, spanikárila som. Začala som robiť hlúposti. Nakupovať kadejakébytové doplnky a stavať múry.
Zbožňovala som to nič, ktoré bolomedzi nami. To, ktoré nás neoddeľovalo. Zrazu sa stratilo. Kúpila som nám dospálne krásny paraván. Z tmavého dreva a hodvábneho papierapomaľovaného krásnymi orientálnymi farebnými obrázkami. Kedykoľvek som sa zaňukryla cítila som sa ako gejša. Robila som to často. Bola som od tebavzdialenejšia a pocit viny bol o pár centimetrov menší. Teba topriťahovalo. Sledovať svetlo z nočnej lampy a moju siluetu zahodvábnym papierom. Cez maličkú dierku v papieri som videla ako sausmievaš a čakáš. Kým všetko odložím za paraván. Schovám tam tajnostiz hlavy, vinu z očí, sivý sveter a džínsy aj to nič, čo bolomedzi nami. Prepáč, ale tomu paravánu som nedokázala odolať.
Plot = nenávisť a zlosť
Tenučký hodvábny papier mi užnestačil. Priveľmi presvital. Len, čo sme zasvietili nočnú lampu, tajomstvázačali vychádzať von. Svetlo ich priťahovalo ako komáre a hmyz.Znervózňoval ma tvoj spýtavý pohľad, vyhýbala som sa dotykom, znenávidela somrozhovory. Potom som vo výklade obchodu s nábytkom zbadala biely latkovýplot. Vizuálny predajca, ako sa chalanisko dôležito nazval, mi vysvetlil, že jeto najmodernejší spôsob ako si vkusne a zaujímavo predeliť interiér, žezaručuje absolútne súkromie a navyše je štýlový a moderný. „Kupujú tonajväčšie celebrity,“ dodal. Viac som nerozmýšľala. Kúpila som nám do spálnekrásny „štýlový plot“. Myslela som, že vyrieši môj problém. Myslela som, že zaplotom neuvidím teba.
No i ploty majú svojepukliny a škáry. Považoval si ich za výborný a provokatívny nápad.Presvitajúce svetlo ti na tvári kreslilo bodky. Pritisol si k nemu lícea ostal ti na ňom drevený odtlačok, akoby si dostal facku. Od plota? Bolisme ako v tej rozprávke. „Tvoje áno bolo moje nie a moje nie bolotvoje áno.“ Nenávidela som teba a nenávidela som seba a bola somnaštvaná na celý svet. A naozaj som nevedela prečo. Mala som predsa tebaa mala som aj krásny paraván a najmodernejší bytový doplnok – plot.Ale ja som chcela mať nič.
Múr = strach
V spálni bolo chladno. Eštenekúrili. Kúrili, siahla som na horúci radiátor. Nechcela som myslieť na túzvláštnu zimu, tak som myslela na to ako ležíš len jeden múr odo mňa. Ako asinespíš, pretože gauč v obývačke nie je vôbec pohodlný. Ako pozeráš dostropu a možno rátaš ovečky, aby si si skrátil čakanie na ráno. Možno sabojíš, tak ako ja. Dívala som sa na ten múr, ktorý nás oddeľoval. Len predchvíľou to bol predsa krásny hodvábny paraván, potom dizajnérsky latkový ploturčený pre byty a teraz je medzi nami chladná biela stena. Bála som sačoraz viac. Tak som v tom zúfalstve na tú stenu zaťukala. Ťuk, ťuk, ťuk.Chcela som ti povedať niečo zmysluplné, ale Morzeovka mi nikdy nešla. Odklopkalsi mi späť.
Chvíľku sme sa takto rozprávalia ukrývali svoje tajomstvá, vinu, zlosť a strach každý za svoj múr.Oddelene. Nemohla som to vydržať a otvorila som najprv jedny dvere, potomaj druhé dvere a už som bola pri tebe. Na nepohodlnom gauči, prikrytátenkou dekou som spolu s tebou hľadela do stropu. Odrazu som mala pocit,že SPP začali kúriť nejako silnejšie, a že to nič, čo bolo kedysi medzinami znova existuje. Neboli medzi nami hodvábne paravány, dizajnérske ploty anibiele múry. Len nič. Bolo mi tesno, keď nás nič neoddeľovalo a bolo tokrásne. Boli sme tak blízko, že som vdychovala vzduch, ktorý si vydychoval. Cezpootvorené ústa, pretože nosy sa nám dotýkali. Keď si chcel otvoriť oči, tvojeriasy ma pošteklili na líci. Dostala sommotýlí bozk. Koniec starkého záhrady bol zakázaným územím. Preto ma odjakživapriťahoval. Oddelený od ostatného sveta starým dreveným plotom. Stála som priňom a vymýšľala si strašidelné obrazy o svete za ním. Vedela som sasvojim vymýšľanicami neskutočne vystrašiť, no vedela som aj to, že plot maochráni, pretože stojím na jeho bezpečnej strane. Potom som objavilav plote škáru. Nazrela som cez ňu a videla som svet, ktorý bol eštekrajší ako ten náš záhradný. No bol iný a nový, preto som radšej ostalaoddelená. Len tak som nazerala škárou. Bezpečne. Večer bola strašná búrka,a keď som prišla na druhý deň, plot tam nebol. Neboli dva svety, nebolidve strany. Ostalo tam nič.
