Záclony v okneoproti boli dopoly odostreté. Musela som sa poponáhľať, aby dlho nečakal.Kabát, čapica, šál. Zabuchla som za sebou dvere. Cestou do školy sme saguľovali. Ľudia sa ponáhľali do práce a so zdvihnutým obočím si nás obzerali.Robili sme veľký hluk. Obhadzoval ma snehom a ja som výskala. Líca sme maličervené. Možno od zimy. Možno od šťastia. Možno od hanby. Znovu sme prišlineskoro. Profesorka len vzdychla, keď sme sa usádzali do našej lavice: „Ach, vydvaja!“
„Poďme sa večersánkovať,“ navrhol, keď sme si v šatni obúvali čižmy. „Máme veľa učenia,“ namietalasom. „Učenie ti neutečie, ale čo ak sa sneh do zajtra roztopí,“ povedal,šibalsky sa usmial a bolo rozhodnuté. Vždy to tak dopadlo. Usmial sa, oči muzaiskrili a ja som súhlasila so všetkými jeho bláznivými nápadmi. Jazdili smena sánkach kým nám od zimy neobelaseli prsty. Nepomohli ani rukavice. Necítilasom si nos. Smial sa: „Dotkneš sa ho a odpadne ti. Budeš ako Jackson.“ Vyfukovalisme do vzduchu horúce obláčiky cigaretového dymu a vracali sme sa domov.
Baterka dvakrátzablikala. Želal mi dobrú noc. Odpovedala som tromi svetelnými znameniami azaliezla som pod perinu. Robili sme to tak každý večer. Zvyk z detstva.Naša tajná abeceda. Veľa signálov, ktorým sme rozumeli len my dvaja. To on ichvymyslel. Už veľmi dávno. Poznám ho odkedy sa pamätám. Tisíc rokov a možno ajviac. Chlapec z domu oproti. Cez cestu. Celkom blízko. Môj najlepšípriateľ. Spoločné detstvo, škôlka, základná škola, gymnázium. Letné tábory,dobrodružné noci v stane postavenom na našom dvore, na chate jedna zubnákefka a hádka kto ju použije. Obaja. „Veď v ústach máme všetci rovnakébacily,“ poznamenal vtedy. Ľudia si zo začiatku mysleli, že sme frajeri. Smialisme sa tomu. Museli z nás byť zmätení. Nepomohli sme im. Z času načas sme sa len tak pre vlastnú zábavu vodili za ruky a tvárili sa ako veľkízaľúbenci. Potom sme sa doma hlasno rehotali na ich reakciách. Milión zážitkov,prekonaných a zažehnaných problémov, spoločných plánov, túžob a prianí. „Keďbudeme „veľkí“ postavíme si dva domy. Oproti sebe cez ulicu a naše deti naučímeokennú abecedu. Ale to má ešte čas,“ hovorili sme si.
Dvakrátsom zablikala. Okno oproti nereagovalo. To nevadí. Zaspal pred telkou. Ráno sanepohli záclony. Vybehla som z domu a utekala cez cestu. Zazvonila som.Otvorila mi jeho babička. „Išli k lekárovi. Necítil sa dobre a ránoodpadol,“ povedala ustarostene. „Môžem na neho počkať?“ spýtala som sa. „Lenpoď ďalej.“ Tak sme čakali spolu. Bez slova. Nervózne. Vykašľala som sa naškolu. Je prednejší. Aj tak by som to tam bez neho nevydržala. Kto by mi kreslilsmiešne karikatúry profesorov? Kto by mi priniesol z bufetu kávu? Kto bymi povedal, či vyzerám v tých nových rifliach dobre? S kým by som siráno zapálila prvú cigaretu? Na dvore zaškrípali kolesá. Vrátili sa. Vystúpilz auta. Bol bledý a neusmieval sa ako zvyčajne. Mala som zvláštny pocit.Bála som sa.
Pomalysom sa vliekla zo školy a rozmýšľala som nad tým ako veľmi nenávidím zmeny.Všetko sa pokazilo až nepríjemne rýchlo. Nechodili sme spolu do školy, pretožeon tam chodil len veľmi zriedka. Prestali sme používať naše okenné signály,pretože nebol príliš často doma. Nerozprával mi vtipy, pretože mu nebolo veľmido smiechu. Prestali sme sa bicyklovať, chodiť do kina, na plaváreň, už minekritizoval oblečenie a nevaril vanilkový puding. Vadilo mi to. Mamka vravela,že som sebecká: „Nemôžeš ho mať stále pre seba. Dobre vieš, že v nemocnicimu je lepšie. Má tam všetko, čo potrebuje.“ Dobre som vedela, že má pravdu, lensom sa s ňou nevedela zmieriť.
Bolauž skoro jar. Kúpila som prvé jahody, čokoládový toping a zaniesla ich donemocnice. Sedeli sme na lavičke. On, ja a Mike – stojan na infúzie. Dali smemu meno. Jedli sme jahody s čokoládou. Ponúkli sme aj Mika, ale odmietol.Fyziologický roztok je vraj lepší. „Zajtra ma pustia na týždeň domov,“ povedals plnými ústami. „Veď to je skvelé!“ vyskočila som z lavičky. „Áno,“prisvedčil. „Potom sa sťahujeme. Ďalšiu chemoterapiu podstúpim už v Prahe.Naši si myslia, že sú tam lepšie podmienky a mám väčšie šance na uzdravenie,“dodal. Miska mi vypadla z rúk a jahody sa rozkotúľali po chodníku. Rozbehlasom sa preč. Zhodila som Mika. Kričal za mnou.
Baterkaštyrikrát zablikala. Obliekla som si sveter a vyšla von. Šli sme sa prejsť.Hvízdal si známu melódiu. „Budeš mi chýbať,“ povedala som. „Aj ty mne,“povedal. Objal ma. „Vrátim sa,“ zašepkal. „Budem ťa čakať,“ snažil som saodpovedať, no v hrdle mi narástla veľká hrča. Snáď ma počul. Prišli smek rieke. Na brehu sa váľali staré papiere. Z vrecka som vylovilaceruzku. Popísali sme ich odkazmi a tajnými želaniami a nezmyselnými slovami.Potom sme si poskladali lode. Veľké i celkom maličké lodičky. Vyzuli sme sitenisky a vošli do vody. Bola studená a priehľadná. Tam, kde som dostúpila sazakalila. Medzi prstami som cítila jemnučký piesok. Položili sme loďky na vodu.Trošku sa zakymácali a nechali sa unášať prúdom. Ďalej a ďalej. Niektoré sazachytili o konáre. Tie šťastnejšie nás odnášali preč. Stáli sme v tejľadovej vode. Mávali papierovým loďkám a dúfali, že sa sa budú na vlnách hojdaťvečne.
