Mala som šestnásť a spadlasom na korčuliach. Boli okolo mňa kamaráti. Nemohla som plakať, ani utekať zamamou. Hrdinsky som sa postavila a usmiala som sa. Hoci sa nič nestalo,chcela som cítiť mamine ruky, ako ma hladia po vlasoch a chuť jahodovýchcukríkov na jazyku. Korčuľovali sme ďalej a za pár minút bolo po bolesti.Mám dvadsať a úzky opätok sa mi zasekol do mestskej dlažby. Spadla som.Roztrhla som si pančuchy a rozbila koleno.
Čiesi ruky mi pomohli postaviť sana nohy a dokrivkať k najbližšej lavičke. Vytiahol mäkkú bieluvreckovku a zaviazal mi koleno. Svet sa spomalil ako vo filme a ruky,hoci neboli mamine, boli skoro rovnako jemné. Chvíľu sme len tak sedeli. Bolveľmi zvláštny. Stále sa usmieval, nehovoril, mal plátennú vreckovku, hoci dnes nosíkaždý len papierové a mal vrecúško s gumovými medvedíkmi, hoci neboldieťa. Podal mi ho. Vyjedla som všetkých červených, aby som mala v ústachsladkú jahodovú chuť. Poďakovala som, nastavila som tvár slnečným lúčoma zatvorila oči. Stratil sa. V dave ľudí. Možno sa mi len zdal.Zranené koleno som však mala stále zaviazané bielou vreckovkou.
Stretli sme sa o niekoľkodní. Tak ako to mám najradšej – nečakane. Stál v hlúčiku detí a rýchlopohyboval rukami. Sprava doľava, zhora nadol, občas sa dotkol tváre a hrude. Rozprával.Všetky ho so záujmom počúvali a nadšene zatlieskali. Stála som akoobarená, prekvapená, napriek tomu, že mám rada nečakané stretnutia. Podala sommu vypratú bielu vreckovku. Nadýchol sa avivážovej vône a usmial sa.Páčila sa mu. Tak som sa usmiala aj ja, ale nevedela som, čo mám ďalej povedaťa urobiť, pretože neviem rozprávať rukami a keby som povedala niečoústami, boli by to pre neho len prázdne slová. Otočila som sa a chcela somodísť.
Chytil ma za plece a otočil k sebe.Snažil sa hovoriť tak, aby som tomu rozumela. Ukázal na mňa, ukázal na seba, ukázalna kaviareň oproti nám, na hodinkách opísal celú hodinu, pozrel sa na deti,ktoré boli s ním a pokrčil plecami. Usmiala som sa a pokývala somhlavou na znak súhlasu. Za hodinu v kaviarni. Odišiel s deťmi. Sadlasom si na lavičku. Snažila som sa spomenúť si na všetky pohyby, ktoré robiamoderátori v tých okienkach v rohu obrazovky na STV 2. Nedarilo sami. Keď sa vrátil zase sme sa na seba len usmiali a ja som si začínalapripadať zvláštne hlúpo. Sŕkali sme horúcu kávu a „rozprávali“. Chvíľkusme ukazovali, no keď sa mi podarilo rozbiť vázu, začali sme písať. Tisíclístočkov. Popísali sme všetko, čo nám prišlo pod ruky. Po chrbte mi behalizimomriavky, kým som čakala na jeho odpovede.
Tak sme sa zaľúbili a hotovo.Chcela som o tom premýšľať, či je to správne a či to vydrží, predtýmako som pokývala hlavou na znak súhlasu. No keď som zbadala slovo z nášho vlastnéhoslovníka, prestal mi fungovať mozog. Ukázal na mňa, ukázal na seba a obomadlaňami urobil srdce. Usmiala som, prikývla som a pobozkali sme sa. Jedlisme predtým gumových medvedíkov a na jazyku som cítila, že všetkýchčervených nechal mne. Rozprávať gestami bolo krásne. Kvetom, novým lístočkom s odkazom,rúžom na zrkadle, úsmevom, stiskom ruky, keď mi sestrička brala krv a bozkamia červenými gumovými medvedíkmi. Vysloviť slová by aj tak bolo zbytočné.
Boli sme zaľúbení a hotovo.Naučili sme s tým žiť mojich i jeho rodičov. Prestali sme si všímaťzvedavé pohľady ľudí i rozhorčené pohľady ľudí, keď sme v reštauráciivybuchli hlasným smiechom alebo ukazovali o trošku expresívnejšie akonormálne. Aj my sme sa chceli hádať, aby sme sa mohli udobrovať. Povedala sommu zdvihnutý prostredníček z našej vlastnej slovnej zásoby a nahnevanáodišla preč. Ľudia sa pohoršene otočili. Vedela som, že sa teraz ospravedlňujúcousmieva, zaplatí účet a pred reštauráciou si zapáli poslednú cigaretu zoškatuľky. Potom sa bude chvíľu prechádzať po meste a príde domov. Porozprávamesa. Ospravedlní sa, lebo tento krát spravil chybu on. Ukáže na mňa a priloží siruku na srdce a objíme ma. Dlho do noci budeme rátať hviezdy a čítať posebe prstami písmo, ktorému obaja dobre rozumieme.
Tak sme niekedy boli zaľúbení ažpo uši a inokedy nie. Nenudili sme sa. Komunikovali sme úplne bez problémovsvojou vlastnou rečou. Keď sme strácali slová písali sme. Predtým ako somodišla ráno z domu nakreslila som na zrkadlo v predsieni srdiečko. Keďsom sa poobede vrátila bolo tam ešte jedno. Dotýkali sa. Asi boli až prílišblízko a nemohli dýchať. Počula som ako lapá po dychu. Skupinka detí, o ktorésa staral prešla pod iného vedúceho, ktorý mal na starosti starších. Už tam nemalipre neho prácu. To zvládneme. Budeme „rozprávať“ a písať. Predtým ako somráno odišla z domu nakreslila som na výkres, ktorý ležal na stolesrdiečko. Keď som sa poobede vrátila, ležal na ňom list.
Tak som čítala a plakala a eštestále som bola zaľúbená. Aj on bol zaľúbený. No teraz pre neho znamenalo viacbyť s ľuďmi, s ktorými nemal vlastnú abecedu a mohol rozprávať spravadoľava, zhora nadol, občas sa dotknúť tváre a hrude. Zazvonil zvonček a onstál vo dverách. Ukázal na mňa, ukázal na seba, na hodinkách opísal prstom miliónhodín a pokrčil plecami. Súhlasil ešte s posledným bozkom a ja somna jazyku cítila, že tento krát mi nezvýšil ani jediný červený medvedík. Rozprávaťgestami je zvláštne a jednoznačné. Neoklamú ako slová, nič nezataja. Keďvidel, že sa skoro skoro rozplačem priložil si prst na pery.
Ako bolí rozbité srdce? Veľmi, ale vždy inak. Malasom sedem a posledný deň v škôlke som sa lúčila so svojou láskou. Bolo námobom smutno, ale sľúbili sme si, že sa raz vezmeme. Mama mi kúpila zmrzlinu,ktorá schladila boľavé srdiečko. Mala som šestnásť, a keď sme sa s prvýmozajstným frajerom rozišli, myslela som si, že sa mi zrútil celý svet.Preplakala som celé noci a myslela som, že takú lásku už nestretnem. Mamasedela pri mne a hladila mi vlasy. Slzy mi rozmazali maskaru. Vyzerala somako smiešny klaun. Mám dvadsať, a keď odchádzal rozprestrel vreckovku a z letiskovej haly somvidela ako mi máva. Svet sa spomalil ako v čierno – bielom filme. Plakalasom a slzy akoby tiekli opačným smerom, pálili ma v srdci. Zistilasom ako bolí rozbité srdce? Tak ako rozbité koleno, len sa naň nedá priložiťbiela vreckovka, aby sa rýchlejšie zahojilo.
