Naša prvá dovolenka sa začala rozprávkovovo. Ako vystrihnutáz romantického filmu. More, biely piesok, západy slnka, nové plážové šaty,korálky na ruku z miestneho trhu. Dlhé večery prísľubov, plánov,budúcnosti. Vybrali sme si dobre. Filip vybral. Ja väčšinou uprednostňujem pohodlnéluxusné hotelové izby, no prehovoril ma. Ráno som teda rukou rozohrávalazvonkohru v našom vlastnom malom bungalove, priamo na pláži. Ovocnéraňajky, bez zvyčajnej kávy a cigarety. Bez novín. Schoval mi laptop. Somtu neinformovaná. Slobodná, no nekompletná.
Je horúco. Aj cez osušku cítim ako ma na bruchu páli biely piesok. VidímFilipa. Ide mu to celkom dobre. Vyzerá ako skutočný surfer. Spadol. Len čoprivriem oči, zaspávam. Pod pruhovaným slnečníkom. „Pozri, pozri, čo somobjavil! Toto musíme stopercentne vyskúšať!“ budí ma Filip a ukazuje mifarebný plagátik. Zaškúlim. „Jasné, zlatko, ako chceš!“
Myslím, že mám morskú chorobu. Plavba loďou nie je až taká zabavná. Filipvraví, že vyzerám úžasne, no mám pocit, že len preto, aby ma povzbudil.V neopréne si pripadám stlačená. Tlačia ma plutvy i potápačskéokuliare. Snažím sa nasať do seba jeho eufóriu a nadšenie. Pobozkám ho. Raňajkovalsladké croissanty. Čokoláda.
Inštruktor nám dáva inštrukcie. Pochopiteľne. Ako si máme kontrolovaťkyslíkový prístroj, nasadiť masku a okuliare. Dohadujeme si znamenie.Vtedy sa máme vynoriť. Palec otočený nadol. Na tvári cítim hladnú vodu. Klesám.Plávam. Húfy rybiek sa nám obtierajú o telá. Teraz vznikajúnajbláznivejšie fotky. Nespoznáme sa na nich. Sme voľní. Môžeme plávať hlbšiealebo sa vynoriť a nechať sa nadnášať na hladine, napravo si pozrieťkoralový útes alebo naľavo celkom zmiznúť v obrovskom mori. Neočakávane. Zdvihnutýpalec. Posunok nahor. Očami hľadám Filipa. Musíme sa vynoriť. Spolieham sa, žeto zvládne a stúpam.
Leží na pohovke, zabalený do veľkého bieleho mäkkučkého župana. Stratený.Bledý. Kým mu pripravujem čaj jedným očkom ho sledujem. Je vymenený. „ Je tolen dočasné, spôsobené tým, že mal dlho nedostatok vzduchu. Tieto prípady sú tubežné. Musíte byť len trpezlivá.“ hovoril lekár. Trpezlivá. Keď sme Filipavytiahli do lode začal dýchať veľmi rýchlo. Potom len nesúvisle bľabotalo nejakom útese a dievčati. Vraj ho zachránila. Čarovne krásna morskávíla. Veľmi som sa bála, no zrazu som sa rozosmiala. „Zlatko, tu nie smev rozprávke od Disneyho. Žiadna Ariel predsa neexistuje. To, čo si videlbol prelud. Halucinácie z nedostatku kyslíka.“ Snažila som sa mu vysvetliť.Nechcel ma počúvať.
Celý deň sedel na pláži. Presýpal si medzi prstami horúci piesoka mlčal. Vyskúšala som všetko. „Pozývam ťa na večeru. Nemôžeš tu taktovysedávať večne. Dáme si niečo špeciálne.“ prehováram ho. Tiesnivý pocitodkladám na najhlbšie miesto srdca. Neskôr. „Filip, všimni si ma, prosím.“ Súhlasí.
Nové šaty, na ruku korálky z miestneho trhu, dokonalý lak na nechtoch,opálené telo, rúž. Nič mi nechýba. Jedlo je skvelé. Pijeme víno. Mlčíme. Jarozprávam. Filip sa nadychuje. Chce mi niečo povedať, no vždy to vzdá. Somnervózna. Gýčová prechádzka po pláži. Svieti mesiac. Ostávajú za nami chodníčkyodtlačkov bosých nôh. Pobozkám ho. Soľ. Na perách. Ostal len môj chodníček.Filipov zmilo more.
Kupovala som čerstvé ovocie. Na trhu je ten najlepší výber. A zababku. „Dostala aj toho vášho.“ počujem za sebou. „Prosím?“ otáčam sa. Akásistarká. Rozpráva mi príbeh. Už dvadsať rokov žije s manželom, ktorému sa vneprítomnom pohľade odráža more. „Bol rybár. Jeden deň sa vybral chytať ryby a vrátilsa až o dva dni, takýto. Presne ako ten váš.“ rozpráva. Miestna legendahovorí, že pri koralových útesoch žije morská víla. Jej ženích, morský princ,sa zaľúbil do smrteľníčky a ona ho svojou láskou premenila na človeka.Morská panna zúrila. Odvtedy sa snaží získať každého muža, ktorý jej podhladinou príde do cesty. „Chce sa pomstiť, zahubiť lásku.“ vysvetľuje starká. „Takýbozk od morskej víly nie je hocičo. Ťahá ho to potom na more neustále, počujejej hlas ako ho volá, vidí ju, krásnu, zahalenú do morskej peny, chladnú. Budeju čakať naveky.“ „Prosím vás prestaňte! Čo za hlúposti mi tu hovoríte! Neverímvám ani jedno jediné slovo!“ vrieskam a utekám preč. „Len ho pobozkajtea presvedčte sa. Ako chutia jeho bozky?“ volá za mnou. Hlúpy žart. Filipju nahovoril. Smejem sa. Bolí to.
Na terasu mu nesiem raňajky. Rukou rozhojdám zvonkohru. Dnes je bezvetrie.V očiach sa mu odráža morská hladina. Zdá sa mi, že ju v nich vidím.Som úplne popletená a zmätená a pochybujem. Pobozkám ho. Raňajkovalsladké croissanty. Soľ.
Odtrhla som pohľad od okienka. Letuška mi nesie kávu. „ Slečna už sa môžeteodpútať.“ povedala. „Áno iste, ďakujem.“ Len tak premýšľam. Povedal, že savráti len čo sa spamätá. Stretneme sa doma alebo pretým zavolá. Napíšem mumail. Presviedčam sa, že stále dôverujem lekárom. Ich vysvetleniam. Niepopletenej starej ženskej. Je to následok nedostaku vzduchu. Zlé okysličeniemozgu. Racionálne. Počujem hlas trhovníčky: „Presvedčte sa ako chutia jehobozky!“ Na perách cítim soľ. Čo ak ľudia z času na čas potrebujú niečoiné. Vymazať z hlavy realitu. Vypnúť. Očakávať čosi tajomné, mystické,nevysvetliteľné, iracionálne, záhadné,... Možno ľudia z času na čas potrebujúniečo nadľudské.
