V ich rodine sa to nezvyčajne zvrtlo, pretože ona chce chlapčekaa Tomáš dievčatko. „Bude mať tvoje oči a dlhé vlasy, budem ju nosiťna pleciach,naučím ju bicyklovať, liezť na stromy a ...“ vyratúva Tomáš, keď sivečer líhajú spať a prihovára sa rastúcemu brušku. No ona užpotajomky kúpila modré dupačky a tričko s obrázkom futbalovej lopty. Nevedelaprečo, bol to len pocit, keď si ho v obchode s detským oblečenímpriložila na brucho. Dohodli sa, že sa nechajú prekvapiť. Veď ako hovorilastará mama: „ Tánička moja, je celkom jedno, či to bude chlapec alebo dievča,len nech je to zdravé.“
Táňa a Tomáš sedeli v ordinácii. Táňa si jednou rukou hladilabrucho a druhú vložila do Tomášovej dlane. Banálne pravidelné ultrazvukovévyšetrenie.
„ Teraz vás to bude trošku chladiť.“ hovoril lekár a roztieral jejpriehľadný gél po nahej koži. Mala zimomriavky. Zvláštne. Neboli príjemné.Sestrička zastrela žalúzie, monitor zablikal. Videli ho. Tomášovi svietili oči.Vari slzy? Šťastia. Malilinké rúčky, pršteky, drobný noštek,nosíček,...Obaja sausmievali. Len lekár sa tváril akosi nezúčastnene. Mechanicky im vysvetľoval,na ktorú časť bábätkovho tela sa dívajú, nič viac. Žiadne emócie,blahoželania. „ Oblečte sa, prosím, počkám vás vo svojej kancelárii.“ povedal imnakoniec.
Tomášovi svietili oči. Naisto slzy. Nešťastia. Bolesti. Táňa plakala.Jednou rukou si hladila brucho a druhou sa opierala o Tomáša. Akobyz diaľky počula hlasy...vraj genetika je zradná, nepozdával sa imultrazvuk, ďalšie vyšetrenia, nebudev poriadku, možno budepostihnuté,... Potom prehovoril Tomáš: „ Akú šancu nám dávate, že bude bábätkozdravé?“
A znovu tie hlasy. Kričali: „ Bohužiaľ len 50 percent, 50%, 50%.“
Počula Tomáša: „ To je naozaj veľmi málo.“
„Ešte by sme mohli vykonať interupciu,ešte je čas.“
Akoby ju kopol elektrický prúd. „ Nikdy, to nedovolím!“ skríkla.
Začal sa kolotoč. Preteky s časom. Chvíľu v nemocnici, chvíľu doma.Spýtavé pohľady, ľútostivé pohľady. Povzbudivé slová. Nespočetné množstvovyšetrení...čakanie na výsledky. Odpovede. Zdalo sa jej, že si z nich môžeurobiť tabuľky. Percentá šancí sa niekedy zvyšovali, inokedy klesali. No nikdyjej neukazovali hodnotu, ktorú chcela vidieť.
Čas sa blížil. Nastal. Táňa si jednou rukou hladila brucho a druhouzvierala malilinkú dlaň Tajomne sa usmievala. Bola taká šťastná. Na všetkubolesť zabudla. „Mýliť sa je predsa ľudské.“ hovorila si v duchu, keďhľadela na svoju spiacu dcérku. Bola dokonalá, bola sto percentná.
