Takmer elektrická závislosť.

 Uznávam, že toto bol trochu dramatický úvod hodnýnejakého príbehu napr. o rodine s dvanástimi deťmi, žijúcej niekde naokraji spoločnosti a úplne bez peňazí. No tento príbeh, či skôr postreh jemoja vlastná skúsenosť. Veľmi nepríjemná skúsenosť.
 Včera ráno som zaspala. Nezazvonil mi budík, a keďsom to prekvapená o deviatej zistila, bolo mi jasné, že akékoľvek naháňaniesa, aby som stihla dohovorenú schôdzku, ktorá sa práve začala, nemá zmysel. Vzalasom mobil a telefonicky som sa ospravedlnila. Ešte som sa chvíľunaťahovala v posteli, keď ma znovu napadlo: Prečo mi nezvonil budík? Pozrela som sa smerom k nemu. Nič. Lenprázdny, nemý, čierny display. To nič,asi bude pokazený. Vyskočila som z postele, zišla som do kuchyne a pozapínalasom všetky spotrebiče, ktoré potrebujem ráno k životu. Chvíľu bolo ticho, a potomma prenikla panika. Hriankovač nehriankoval, káva sa nevarila, pomaranče saneodšťavovali. Nevrieskalo rádio a nehučala telka. Žiaden požehnaný zvuk. Nie je predsa možné, aby boli všetkyspotrebiče pokazené. Okamžite som telefonovala mamine. Mami, nič nám v dome nefunguje, všetko je pokazené. Ale nie je. Ubezpečilama mamina. Včera si ma zase nepočúvala. Opravujúnám elektrické vedenie, elektrina nepôjde až do štvrtej. Nič nerob a oddýchnisi.
 Zložila som telefón. Bola som ako v tranze. Čosa dá robiť bez elektriny? Nič... Čakať...Alebo raňajky? Rozhodla som sa, že bezhrianok a chemicky neupravenej pomarančovej šťavy sa zaobídem, ale bez kávyurčite nie. Vytiahla som čajník, naliala vodu a už stačilo len zistiť akosa tá pekelná vec – sporák, zapína. Postláčala som všetky gombíky, a ešte terazsa čudujem, že som nepriotrávila plynom. Už v trochu omámenom stave manapadlo, že mamina to robí zo zápalkami. Bola to spásonosná myšlienka, pretožepotom to už šlo rýchlo. Voda zovrela a káva celkom ušla. Nebola presnedávkovaná ako z kávovaru, ale vypiť sa dala. Povzbudená úspechom som sarozhodla trochu poupratovať. Umyla som kúpeľňu, poutierala som prach,...Užstačilo len povysávať a hotovo. Samozrejme ma nenapadlo, že bez elektrinyto nepôjde. Strčila som šnúru do zástrčky, zapla vysávač a ....samozrejmenešiel. Dokelu. Sadla som si naposteľ. Len tak som premýšľala.
 Deň bez elektriny je vyčerpávajúci. Ako mámoddychovať, keď musím na vykonanie vecí vynaložiť dvojnásobné úsilie. Doterazsom si ani neuvedomila, aká je elektrina dôležitá. A aká som od nejzávislá! Prakticky nemôžem urobiť nič. Oprať, povysávať, počúvať hudbu, pozeraťtelevízor, skontrolovať maily,...dýchať. Som závislá! Kde sa to dá liečiť? Viemkde, ale nemám odvahu ísť tam, čo i len na jeden deň.
 Moja prababička má takú odvykaciu liečebňu. Malý, skoro rozprávkový, domčekpod lesom. Ráno ju nebudí budík, ale splašené kikiríkanie kohúta, umýva sa v ľadovejvode, pretože ak by chcela teplú musela by si ju vlastnoručne ohriať. Obed sipripravuje na piecke, ktorá funguje na drevo, perie v potoku za domom. Zametá,nevysáva. Nemá rádio, ani televízor. Ale číta noviny a knihy, no len kýmje svetlo. Načo zbytočne páliť sviečky, hovorí.Nemá telefón. Všetko jej plynie pomaly. Nikam sa neponáhľa. Deň tam má týždeň a zimatrvá sto rokov. Len leto je krátke, leboje veľa roboty, hovorieva. U babičky by bola najlepšia odvykacia kúraod mojej elektrickej závislosti. Už mi ostáva len jediné – nazbierať dosťodvahy a stráviť tam prvé prázdniny v živote. Možno sa vrátimzmenená, možno vôbec, lebo sa mi život bez civilizačných strašidiel zapáči. Nojedno je isté, musím tam ísť. Ak nie kvôli sebe, tak kvôli nej. Včera prišiellist. Verili by ste, že niekto ešte v tejto dobe píše listy? Babička áno.Písmo bolo akési roztrasené...