O malú chvíľu už dedko napochodoval dokuchyne a v rukách niesol veľkú kuchársku knihu. Nasadil si na nosokuliare, naslinil prst a pomaličkyzačal otáčať stránky. Ja som očami hltala farebné obrázky hotových jedála bola som sýta už len z pohľadu na ne. No dedko si ustavičnehundral: „Nie, ani toto, toto nie, určite nie, fúúúj, rozhodne nie!“ Nakoniecvšak zvolal: „Tak toto si uvaríme!“ Nahla som sa nad knihu a nemohla som uveriťtomu, čo som videla. Pozeralo na mňa naplnené, do zlatista upečené kura uložené na kopčeku z ryže. Prehltla somsliny a dúfala som, že to dedko nemyslí vážne.
Ja zvládnemakurát tak praženicu, čaj, vajíčka na mäkko, on dokáže urobiť hrianky, uvariťcestoviny a polievku zo sáčku a teraz chce variť kompletný nedeľnýobed. Nemožné.
No dedko si nerobil žarty, myslel to celkom vážne.Postavil sa doprostred kuchyne s najväčšou varechou v ruke ako generál pripravený na boj,teda až na tú modrobielu pásikavú zásteru, ktorou sa opásal, a začalvydávať rozkazy.
Behala som po dome ako o preteky, pretožededko sa rozhodol, že všetky potrebné suroviny na prípravu jedla si nachystámena kuchynský stôl, aby boli po ruke. Priniesla som ryžu, cibuľu, korenie, soľ,rožky a mlieko na plnku,... a približne po pätnástich minútach nám chýbalauž len jedna jediná vec, tá najdôležitejšia – kura. Rozbehla som sa poňk mrazničke, celú som ju prehľadala, no akokoľvek som sa snažila kurav nej nebolo. S malou dušičkou som to šla oznámiť „generálovi“.
„Asi sme dovarili. Nemáme kura.“ povedala som.
„Tak ho bež kúpiť do obchodu.“ odporučil mi dedko.
Pozrela som na hodinky. Bola jedna. „Obchod je už zatvorený.“
„Zatvorený? Ako to?“
„Je predsa sobota, dedko, a vaša Jednota nie je Tesco, nemajú otvorenénonstop.“
„Hmmm, to je pravda. Nevadí, máme predsa plný kurín kureniec, nejakézarežeme a hotovo.“ neprestala ho ovládať bojová náladaa nadšenie.
„ Zarežeme? Akože ho zabijeme s nožom? A potom ho ošklbemea očistíme? My dvaja?“ sypala som na neho otázky.
„ Samozrejme, že my dvaja. Keď to zvládne urobiť babička, tak ja, starývojak a...no veď vieš, to zvládnem tiež. Daj variť vodu a ja si idemnabrúsiť nôž.“
Čo som mala robiť. Obaja sme si obliekli dlhénepremokavé plášte a na ruky nasadili gumené rukavice. To ako sme kráčaliku kurínu muselo pripomínať scénu z hororového filmu. Ja som niesla veľkýhrniec, z ktorého sa parilo a dedko držal v ruke obrovský mäsiarskynôž. Oblaky zatienili slnko, bolo ich čoraz viac a viac, začínalo pršať.Aj tie úbohé kuriatka museli vedieť, čo sa chystáme spraviť, pretože sa tisliv kúte ohrady, nalepené jedno na druhom a žalostne pišťali.
„Tak ktoré?“ spýtal sa dedko smutne.
„To je jedno, ja ho aj tak nebudem jesť. Nemohla by som.“
„Neboj sa, budeš a ešte si aj prsty oblížeš.“
„Urob to rýchlo, nech to má za sebou.“ kvílila som, otočila som saa zapchala som si uši.
Ďalej si nepamätám alebo skôr nechcem pamätať.Viem len, že keď som sa po hodnej chvíli obrátila a vybrala si prstyz uší, kura už nemalo perie a dedko mal na tvári výraz hrdého lovca,ktorý zdolal svoju korisť. Pocítila som úľavu, no to som ešte nevedela, že premňa varenie len začína. Priniesli sme chúďatko kuriatko do kuchynea položili ho na stôl.
„Tak teraz ho treba vypitvať. To urobíš ty.“ vyhlásil dedko.
„Tak to teda v žiadnom prípade. Ja sa toho mŕtveho vtáka v životenechytím!“ protestovala som.
„No budeš musieť. Ja som ho zabil a ty ho vypitveš.“ povedal dedko,chytil mi ruku a prv ako som sa stihla spamätať, strčil mi ju do otvoru,ktorý malo kura medzi stehienkami.
„Fúúúj, a teraz čo?“ kričala som.
„Teraz vezmi všetko, čo má vo vnútri a vytiahni to von.“
„To je nechutné.“ kričala som ďalej, ale robila som všetko, čo mi dedkoprikazoval.
Po chvíli, ktorá mi pripadala ako večnosť, bolokura vypitvané, umyté, naplnené plnkou z rožkov a uloženév pekáči. „Ja idem dať variť ryžu a ty ho ešte natri masťou, aby sanám nepripieklo. Je v chladničke, v prvej poličke.“ prikázala somdedkovi skoro ako skúsená kuchárka.
Kým sa kura pieklo, dedko sa ponúkol, že dokončíryžu a ja som si šla na dvor čítať knihu. Keď som sa po hodine vrátila dokuchyne prekvapila ma neuveriteľne príjemná a lahodná vôňa. Pomyslela somsi, že dedko sa rozhodol náš obed skompletizovať a upiecť ešte aj bábovku.No vôňa nepochádzala z bábovky, ale z nášho kuriatka. Usadili sme saza stôl. Nabrala som každému na tanier ryžu a dedko naporcioval kura,ktoré som samozrejme odmietla. Vložil si do úst prvý kúsok a ja som hos napätím sledovala. Prežul prvýkrát, prežul druhýkrát, zamračil saa vypľul ho na tanier.
„Vari nie je dobré?“ čudovala som sa.
„Je nechutné. Chutí ako umelá hmota a čudne vonia. Ako tie tvojekrémy.“
„Ach nie!“ skríkla som a utekala k chladničke. Moje obavy sapotvrdili. Dedko nenatrel kura masťou, ale mojím pleťovým krémom, ktorý sommala v chladničke. Jesť sa síce nedalo, no okolo stehienok malo krásnupleť, celkom bez vrások.
