Starká jemne udrela jedným prstom do kovového sitka. Malý zázrak. Práškovýcukor snežil a zahalil pečivo v bielej škatuli. Strčila som dnu nos. Dnessom si ešte nesmela vziať, a tak som ich aspoň ovoniavala. Dýchala somzhlboka, až som na jazyku zacítila sladkú chuť. Vydarili sa.
Celý deň som sedela v kuchyni a sledovala ju. Na malom stolčeku,opretá o horúci radiátor. Koža na chrbte ma pálila, no nechcela som sapostaviť a prerušiť ten okamih. Múka, cukor, vajíčka,...po kvapkáchpridala vanilkovú esenciu.
Ešte som nechodila do školy a naši mali veľa povinností. Preto viem ako chutiazemiaky z pahreby, ako sa ostrí kosa, kŕmia zajace, nabíja kapusta dosuda. Ako vonia nedeľné popoludnie na lavičke pod orgovánom. „Len tak tamzaháľame.“ hovorievali sme susedom. Všetci traja spolu. Veď je nedeľa. Starkýzadriemal. Chrápal, a tak som cmukla. Len sa záhadne usmiala pochrapkával ďalej. Starká mi čítala, robila to veľmi často. Predspaním, kým som večerala maslový chlebík a kakao, aj teraz keď sme sedelina lavičke pod orgovánom. Zvony na kostole nás vyrušili. Starký sa prebral. „Á,mamička, je čas na kávu.“ poznamenal a pohladil starú mamu po tvrdýchrukách. Do prstenníka ľavej ruky mala skoro vrastený zlatý pliešok. Obrúčka.Bola s ňou tesne spojená.
„Aj ja si prosím kávu.“ kričala som za starkou. O chvíľu sa vrátila sozelenou táckou pomaľovanou červenými makmi a bielou škatuľou. Zasvietilinám oči. Z troch rovnakých hrnčekov sa parilo. V mojom bol čaj. Jahodový.Jeho vôňa sa miešala s horkou kávovou, no ja som cítila len hypnotizujúcuarómu krehkého pečiva. Konečne sme si mohli vziať.„Pod jeden zub, pod druhý,pod tretí,...“ mliaskal starký a vyberal z krabice rožteky. Rýchlo.„Joj, ty pamlsník jeden, veď by si ich všetky naraz pojedol.“ buchla ho starkážartovne po ruke.
Smiali sme sa. Boli sme obaja výborní herci. Zohratí. Žmurkali sme na seba,záhadne sme sa pošťuchovali. Starký bol na rade: „No mamička, chytro odnes túškatuľu, nech nám niečo zostane, aj o týždeň je nedeľa.“ Teraz ja: „ Anija si už neprosím, idem si do záhradky natrhať jahody.“ Rozbehla som sa. Bezstarostne,ako v nedeľu poobede. Zajtra je totiž pondelok.
Zaspávala som v obrovských perinách. Stratená. Boli tak tuhonaškrobené, až mi odierali líce. Zdalo sa mi, že tie ružové kvietky na obliečkachvoňajú. To už bol asi sen. Starký chrápal. Cmukla som. Kým som zaspala počulasom ešte ako mi číta. Rozprávku. „...tá princezná bola taká maškrtná, že zjedlalákavé červené jabĺčka, ktoré jej ponúkal neznámy žobrák. Nevedela, že to bolohrdnutý prezlečený princ,ktorý ju chcel potrestať za jej pýchu. Narástli jejškaredé jelenie parohy a...“
Každý pondelok chodila starká k lekárovi po predpis na lieky. Mali smepre seba celé predpoludnie, a keď sa zarozprávala so známymi v mestea zmeškala autobus, aj hodinku po obede. Robili sme všelijaké zakázanéveci a vedeli sme o nich len my dvaja. Milovala som tajomstvá.Záhadné a dôležité.
Ráno sme vstali veľmi skoro. Chvíľu sme sa len tak vyvaľovaliv perinách a čakali kým sa vychádzajúce slnko dotkne susedovejstrechy. To bol čas vyskočiť z postele. V kúpeľni sme špliechaliľadovú vodu. Starký sa holil. Fascinovali ma presné pohyby britvou. Mala somzimomriavky a zvláštne krásne som sa bála. Otrel mi mydlovú penu okoloúst. Štípala. „Joj, ty sojka mála, bež sa prezliecť.“ vyhnal ma uterákomz kúpeľne.
Dala som si obľúbené tričko, napriek tomu, že malo veľkú červenú jahodovúškvrnu, a zaplátané tepláky. Kým sa vráti starká prezlečiem sa. Na nohytenisky. Pekne som si uviazala šnúrky na mašličky. Minulý pondelok ma to starkýnaučil. Bola som pyšná. Nakŕmili smezajace. Jeden ma uhryzol, no neplakala som. Dali sme mlieko Murovi a Mickea kosti Dunčovi.
Namiesto rožteka s džemom a kakaa som raňajkovala praženicus chlebom a pila sladkú limonádu. „Prečo nie je pondelok každý deň?“spýtala som sa strakého. „ Pretože by sme sa potom nevedeli tešiť na ten jedinýnaozajstný.“ odpovedal.
Starký kosil. Chodila som opatrne vedľa neho a z kôp trávy somvyberela kvety. Urobila som si krásny veniec. „ Pozri, pozri som princezná!“volala som a tancovala som po lúke. Vlasy mi lietali okolo tváre, šteklilima pod nosom. V pondelok som nemusela mať vrkoče. Zvony na kostole mavyrušili. Čas obedovať a...
Zapil obed pivom a ja limonádou. Pripravila som zelenú táckupomaľovanú červenými makmi. Z dvoch rovnakých hrnčekov sa parilo. Ajv mojom bola káva. Taká detská. Rebrík sa zakýval sa straký obratne zložil bielu škatuľuz najvrchnejšej police v komore. Položil ju na stôl. Vzala som si. Najazyku som zacítila lahodnú sladkú chuť.
Večer ma starká ukladala spať. Hladila mi vlasy. „Daj pozor, myslím, že titu rastú vanilkové rožky.“ zašepkala. Na chvíľu som sa preľakla. Starká všetkovedela.
