Myslím si, že láska je jahodová. Spočiatku chutí ako prvé júnové plody. Trpko sladké, dlho očakávané, ešte nezrelé.
Páči sa mi, že odrazu jej je tak veľa, že sa dá plnými priehrštiami rozdávať. Posielať rodine, susedom a známym v miskách medzi červeno červenými jahodami.
Páči sa mi, že nakoniec sa jej čaro, skoro alchymisticky, uzamkne do krehkých sklenených pohárov s farebnou nálepkou. Rok výroby, kedy sa to všetko stalo.
Páči sa mi, že sa tak dá na ňu spomenúť. Keď sú dni chladné, keď sú ľudia ako tie dni. Otvoriť pohár, nechať z neho sálať lásku, nechať si na červeno zafarbiť pery a tie odtlačiť na ďalšie pery. Nechať sa ľúbiť. To všetko sa mi na láske páči. Jej jahodovosť.
Myslím si, že láska je jahodová, že niekedy trpezlivo čaká, aj niekoľko rokov, kým ju vyslobodia zo sklenného zajatia, že ju v špajzi vytiahnu z najzadnejšej police, že si spomenú.
Otvoria pohár a nadýchnu sa sladkej archívnej vône. Očervenejú im pery, obom odrazu. Z jahodovej lásky.
Alebo len sfúknu z uzáveru prach. Zbadajú farebnú etiketu. Rok výroby, kedy sa to všetko stalo. A odložia pohár späť.
Páči sa mi, že láska je jahodová a najviac sa mi na nej páči to obdobie, keď čakám kým zosladne.
