Už ráno pred siedmou vbehol do mojej izby s veľkým krikom. „Vstávaj,vstávaj, sneží!!!!!“ Vrieskal a vyskakoval a smial sa. Ani trošičkusa mi nechcelo vyliezť spod teplej periny, no nedalo sa inak, musela som.
Marek odmietol raňajky, nechcel si umyť zuby, dokonca som ho nenalákala anina obľúbené rozprávky na Jetixe. Po dlhom prehováraní som musela jemui sebe obliecť vetrovku, nasadiť na hlavu čapicu, na ruky rukavicea šli sme sa na dvor „guľovať“, ako to Marek nazval.
Behal medzi snehovými vločkami a chytal ich na vyplazený jazyk akomalý psík, líca mal celkom červené a z otvorených úst mu stúpaliobláčiky teplého dychu. Ale najkrajšie boli jeho oči. Žiarili ako... hviezdy,ako sviečky na vianočnom stromčeku, ako dve slniečka, ako šťastie. Milujemtakéto chvíľky s ním, keď mu svietia oči, keď sa tak, ako nikto dokáže tešiťz obyčajných a samozrejmých vecí.
Stála som na schodoch v rukách som držala horúcu kávua pozorovala som ho. Nebola som prekvapená, že sneží a ani som saz toho nedokázala tešiť tak ako on. Vedela som to už od včera, keď somvečer kráčala domov. Vzduch bol elektrický, presne taký ako vždy pred zimoua prvým snehom. Určite poznáte to zvláštne šteklenie v bruchu keď sa vtedynadýchnete a máte pocit, že sa udeje niečo zvláštne. Je zamračené, oblohaje ako tmavosivá perina, okolo je sychravá, zádumčivá, ale nie smutná atmosféraa vy túžite len po tom sledovať to divadlo z bezpečia obrovskéhokresla v teplej obývačke s hrnčekom horúceho kakaa v ruke.
Na chvíľku nastane absolútne ticho, vietor prestane fúkať, nič sa nepohne,potom akoby sa na pár sekúnd otvorilo nebo a...jemné biele chumáčiky pomaličkyklesajú na zem. Je ich čoraz viac a viac a viac...sneží...
„Pozri, koľko som ich nachytal.“ Oznamuje mi Marek a rukavice mácelkom zasypané vločkami. Ešte chvíľu stojíme na mrazivom rannom vzduchu,počítame vločky z rukavíc a hádame sa, ktorá ma aký tvar....
Jeden zo zázračných okamihov sa končí.
