Nahla som sa k tebe, ale v okamihusom sa odtiahla späť, pretože som zachytila tvoj namrzený pohľad. „Predsa si misľúbila, že pred školou nie,“ zašepkal si. „Dobre, dobre,“ zašepkala som tispäť a aj napriek tomu som chcela urobiť náš ranný rituál. Dám ti pusu nalíce, ty dáš pusu na líce mne, dotkneme sa nosmi, dotkneme sa čelamia pozrieme si do očí. Vážne i smutne, povzbudzujúco, so štipkouľútosti. Dnes sa toho nedobrovoľne vzdám. Sľub je sľub. Sledujem ako miznešv dave veľkých školských tašiek. Len o trošku menších a ľahšíchako sú ich majitelia. Náhle sa zvrtneš a bežíš ku mne. Dáš mi pusu nalíce, ja dám pusu na líce tebe, dotkneme sa nosmi, dotkneme sa čelamia pozrieme si do očí. Tak to robíme každé ráno.
Na stene v tvojej detskejizbe visel obrázok. Bol na ňom ocko, mama a ty. Taký typický škôlkarskývýkres, keď vám povedali: „Nakreslite svoju rodinu.“ Potom vzal niekto do rukyzmizík a vymazal ocka, neskôr vymazal mame úsmev z tváre, vymazal jejvlasy a silu z tela, chuť do života. Keď ju chcel vyzmizíkovať celú,zľakla sa, že na obrázku ostaneš celkom sám. Nahnevaná mu vytrhla zmizíkz ruky, vzala fixky a začala maľovať. Prikreslila si slabý úsmev, abysi sa nebál. Nemocnicu a lekára, aby ju vyliečili. Namaľovala starú mamua jej dom, aby sa mal kto o teba starať. Ocka nedokreslila späť, lebovedela, že sa mu na obrázku nikdy nepáčilo. Potom zbalila kufre sebei tebe a odišli ste. Každý na iné miesto. Stáli ste so starkou predbráničkou a kývali odchádzajúcej sanitke. Pozorovala som vás z okna.Tak som ťa spoznala.
„Okamžite sa prestaňte biť!“skríkla som sa oddelila som od seba chlapcov, hoci nemám vo zvyku pliesť sa docudzích záležitostí. No tento krát som mala pocit, že musím. Bolo ich na tebapriveľa. „Prečo sa tlčiete?“ spýtala som sa svojím najdrsnejším hlasom s najprísnejšímvýrazom v tvári. „Čo ťa je do toho,“ odpapuľoval mi jeden z chlapcov.„Daj nám pokoj a nestaraj sa,“ pridal sa druhý. Ostatní prikývli, ale keďvideli, že už nie si sám odišli preč. Len ty si ostal stáť. Kučeravá hlavasklonená, ruky vo vreckách, špinavá bunda, zafúľaná tvár a slzyv očiach. „Povedali, že som pankhart, a že keď mi umrie mama budempankhartská sirota,“ fňukol si. „Ty by si sa preto nepobila?“ spýtal si saa vážne mi pozrel do očí. „Pobila, tak by som ich nakopala, že by sitýždeň nesadli,“ priznala som sa. Usmial si sa. Aj ja som sa usmiala. Tak smesa stretli.
„Čo máš dnes?“ spýtala soma pokukovala som na papierové vrecko, ktoré si strkal do tašky. „Chliebs lekvárom a vo fľaške mlieko,“ prevrátil si očami. „Teda tá tvojastarká nemá bohvieakú fantáziu,“ zasmiala som sa. „Vymením si s tebou,“podala som mu úhľadne zabalenú desiatu v igelitovom vrecúšku. „Žemľa sosyrom, šunkou, čokoládové keksy a Kofola. Dnes na to nemám chuť. Viac bysom si dala ten tvoj lekvárový chlieb.“ „Jasné,“ prikývol si a výmennýobchod bol dokončený. V šatni som mu pomohla s bundou a našlisme zatúlané prezuvky. Pred dverami s modrým slonom a nápisom1.B-SLONÍCI, si mi dal pusu na líce, ja som dala pusu na líce tebe, dotkli smesa nosmi, dotkli sme sa čelami a pozreli sme si do očí. „Buď dobrý!“pošepla som. „Aj ty,“ odšepkal si. Pani učiteľka otvorila a vzala ťa dnu.Tak sme sa o seba starali.
Bol si najtrpezlivejší malýčlovek akého som poznala. Vtedy, keď si trávil celé dni len so starou mamou.„Vieš, ona je dobrá, ale je s ňou strašná nuda,“ vysvetľoval si mi. Taksom ti požičala bicykel a nekonečne dlho sme sa vozili po ulici. Vtedy, keď sati decká posmievali. Mala som takú chuť poriadne ich vyfackať, vždy. Ty si sapobil len jediný raz. Vtedy, keď si na školskej besiedke recitoval básničkuneznámemu obecenstvu. Nahrala som ťa a tvoja mama potom dlho plakala. Vtedy,keď si si želal od Ježiška jediný darček. No musel si čakať, pretože pracovalna jeho záchrane. Si ten najtrpezlivejší chlapec akého poznám. Hlavne vtedy,keď sedíš pri jej posteli. Tak sa stávajú z detí dospelí.
Sledovala som ako sa spolurozprávate. Hoci si bol vystrašený zo všetkých tých hadičiek, sklennýchfľaštičiek a sterilného vzduchu, tváril si sa ako najväčší hrdina. Pevne sidržal mamu za ruku. Bola bledá ako Snehulienka a v nemocničnejposteli vyzerala celkom krehko. Ako jej posteľné prádlo, tisíckrát vypraté,tisíckrát vybielené. Také tenučké, priesvitné a jemné, že som sa ho báladotknúť, aby sa neroztrhlo. A ty si ju pevne držal za ruku, aby tinevykĺzla. Na nočnom stolíku bol položený tvoj starý obrázoka v zásuvke namiesto pomarančov ležala hŕba fixiek. Vždy ste niečoprikreslili a zmizík nestíhal zmizíkovať. Šialene pobehoval po pokreslenompapieri. Len čo zotrel mame úsmev, namaľovali ste jej ešte žiarivejší.A nové ryšavé vlasy a namiesto županu kvetované šaty. Vybabrali stes ním. Tak sa uzdravujú ľudia. Držal si ju za ruku, aby sa ti nestratila. V dave ľudí sa to môžestať veľmi ľahko. Nahla som sa k tebe, ale v okamihu som sa odtiahlaspäť, pretože som si uvedomila, že už nepotrebuješ náš ranný rituál. Tak som tilen tak pre šťastie postrapatila vlasy a nechala som ťa s mamou. Bolto váš prvý školský deň. Skláňala sa nad tebou, niečo šepkala a veselo stesa smiali. Čas sa nový ranný zvyk. Iba váš. Pobozkal si ju nežne na konček nosaa pohladil po vlasoch. Dnes boli žlté ako slniečka. Bledou rukou tiurobila na čelo krížik. Dlaň v dlani, spolu ste vkročili do davu. Posledný bozkpred triedou s modrým slonom a nápisom 2.B.- SLONI. Pani učiteľka otvoriladvere a vzala ťa dnu. Tak to teraz bude každé ráno.
