Ako ľúbia víly

Spievala žalostne,a predsa krásne.
O veľkej nenaplnenej láske,
a sťažovala sa jazeru
na hlúpu ľudskú neveru.

Len čo jej slzy z očí vypadli,
menili sa razom na perly.
Padali zvonivo na vodnú hladinu,
aby očistili jej dušu nevinnú.

Nebo tiež s vílou plakalo.
Útechu jej tak dávalo.
Maličké kvapky čistej rosy,
tíško klesali na jej vlasy.

Len hladká vodná hladina
ostala celkom nečinná.
Vravela totiž predtým víle,
že ľudské srdce je celkom iné.

To až keď stratí lásku zistí,
že celkom poplietla mu zmysly.
A keď ju potom bude chcieť späť zranenú,
nezíska si jej stratenú dôveru.

No víly majú srdcia iné.
Neskazené a dôverčivé.
Veria,že slovo raz už dané
ani silný vietor neodvanie.

A potom táto dôvera,
skončí na brehu jazera.
No ono raz a naveky
stratilo slová útechy.

Tie by aj tak v tej smutnej chvíli
nešťastnú vílu netešili.
Bude tu radšej sklamaná,
potichu sedieť na skalách.

Až kým sa s ranným zvonením,
na jemný opar premení.