Počas svojej existencie prešlo rôznymi zmenami o ktorých len ťažko uvažovať či boli pozitívneho alebo negatívneho charakteru. Na tú dobu v ktorej tieto zmeny dochádzali sa javili, ako celkom pozitívne zmeny, ktoré pomáhali dosiahnuť ucelený názor na samotný štát, ako aj vzťahy medzi rôznymi inými štátmi. Jedinú spojitosť medzi kresťanstvom vtedajších dôb a dnešnej doby je možné badať v tom, že stále je prvotným znakom viera v jedného Boha. Začiatky a vývoj kresťanstva bol podmienený tým, že tí, ktorí vyznávali Krista, chceli dosiahnuť rovnosť medzi ľuďmi, nedeliť ľud na chudobných a bohatých a podľa toho získavať majetok, pozemky a podobne. Z tohto kontextu je jednoznačné, že bohatší ľudia, mali majetku a pozemkov omnoho viac, presne to sa nepozdávalo tým, ktorí uctievali a vyznávali Krista, pretože to nebolo v súlade s tým, čo zdôrazňoval vo svojich myšlienkach a názoroch sv. Ambróz v rokoch 340 až 397, že zem bola daná Bohom, všetkým bez rozdielu. V období hlásania sv. Ambróza, hlásal taktiež v 4. storočí rovnosť aj Bazileus. V tomto období, kedy chceli vyznávači Krista dosiahnuť rovnosť, sa tlačí do popredia otázka, či názor a zmýšľanie, ktoré vyjadril Ján Zlatoustý, že kresťan nemá záujem o účasť na politickej moci, ani za jej realizáciu a, že cisári nesmú byť kresťanmi korešponduje s ich úsilím vytvoriť rovnosť. Medzi sporné body kresťanov patrilo aj to, že pri ich hlásaní rovnosti, nezrušili najhoršiu formu degradácie ľudskej osobnosti, otroctvo. Vysvetľovali to ako za najhlbšiu trpezlivosť, ktorá bude po smrti odmenená vstupom do kráľovstva nebeského. Veľmi podstatná zmena sa udiala v polovici 2. storočia, kedy sa k moci dostávajú tzv. stredné vrstvy obyvateľstva a ustanovuje sa pevná duchovná hierarchia a v roku 313 Konštantín I. priznal v tzv. milánskom edikte, kresťanom slobodu a rovnoprávnosť. Hlavným mysliteľom sa stal Augustin Aurelius. Myslenie o štáte najviac ovplyvnil vo svojom diele s názvom „De civitate Dei“.
Dramatické udalosti v 5. storočí, kedy sa nastali povstania otrokov, sociálne boje i barbarské nájazdy, ktoré vyústili v rozvráteniu západnej rímskej ríše. Až do začiatkov 9. storočia vládla zhoda medzi kresťanstvom a štátom. Cirkev potrebovala štát a štát potreboval cirkev. Ďalšie postupné „dospievanie kresťanstva“ ovplyvňovali tak Tomáš Akvinský, ktorý súhlasil s niektorými názormi Aristotela, no mal i vlastný pohľad na fungovanie cirkvi a štátu. Posudzoval mnohé veci, ako za výtvor Boží, no vravel i o tom, že štát nepokladal za produkt prvotného hriechu a, že bol vytvorený ľuďmi a fungoval by aj bez toho prvotného hriechu. Myslenia o fungovaní štátu a cirkvi, boli akýmisi prvopočiatkami rôznych a dosť častých rozporov. I v dnešnej dobe sa často krát stretávame s tým, že cirkev a štát nie vždy dokážu nájsť spoločnú reč, ktovie, aké by to bolo, keby sa do tohto obdobia vsunuli myslenia už skôr spomínaných mysliteľov, ba čo by možno bolo zaujímavejšie, ak by sa títo myslitelia ocitli v terajšej dobe, ktovie či by sa ich myslenia z prvotných rokoch fungovania cirkvi stotožňovali s mysleniami terajšími. Keďže takáto možnosť je len v rovine fantazírovania a od skutočnej reality sa líši, asi by bolo najlepšie nájsť nových mysliteľov, ktorí by dokázali poukázať na dôležitosť štátu, ako i cirkvi a nejakým reálnym myslením to pretransformovali aj do praxe.
