"Myslím, teda som"

Aj ja sa v posledné dni stále viac zamýšľam a pozastavujem nad tým, či tento výrok ovplyvňuje aj mňa. Otázky, ako kto som, čo som, čo mám dokázať, sú otázkami, nad ktorými sa denno denne pozastavuje nespočetne množstvo ľudí. No odpovede naň vie dať len pár z nich, lenže v tomto prípade som presvedčený, že tieto ich odpovede sú len akýmsi fantazírovaním vo svete toho čo sme mali, čo máme a čo mať chceme, takže ani jedna z týchto odpovedí nie je relevantná a taká, ktorá by odzrkadľovala skutočnosť. Ja som si tieto otázky položil za posledných pár dní niekoľko krát. Kto som, čo som, čo mám, čo chcem. Vírili sa mi hlavou aj rôzne odpovede a keďže som v ten čas mal možnosť ležať v nemocničnej izbe a byť ovplyvnený celým tým prostredím, tak ani odpovede neboli príliš optimistické a také s ktorými by som sa po návrate do svojej izby domova, stotožnil. V tomto článku sa chcem zamyslieť hlavne nad tým, ako to v našich nemocniciach funguje. Že zdravotníctvo zaostáva a smer, ktorý má, nie je správny. O tom sa už napísalo mnoho. Ľudia o tom vedia, uvedomujú si to. Ja som mal možnosť presvedčiť sa na vlastnej skúsenosti, ako to naozaj je. Môj subjektívny názor je urobený len z prostredia ušno nosno krčného oddelenia a z jeho lôžkovej časti, keďže som v iných zariadeniach prešovskej nemocnice s poliklinikou nebol hospitalizovaný. Po príjme na lôžkovú časť som sa nasťahoval do svojej prechodnej izby, kde sa mi naskytol pohľad pekne upravenej miestnosti s posteľami, ktoré boli zahalené akýmsi igelitovým sáčkom, pod ktorým bola čistá posteľná bielizeň. Naozaj čistá, pekne poustielaná a dokonca, aj celková vôňa tejto izby bola prijateľná ba dokonca, bola celkom príjemná. Plastové okná, radiátory, ktoré boli zapnuté tak, aby nahriali izbovú teplotu, dlážka poumývaná, umývadlo čisté, celkový dojem príjemný a naozaj nemôžem si dovoliť kritizovať čo len jeden detail v tejto oblasti tohto zariadenia. Personál bol takisto veľmi milý a zhovievavý ku každej jednej hospitalizovanej osobe, takisto ako, pani sanitárky, pani sestričky, ktoré bez najmenších problémov boli vždy v prípade potreby k dispozícii poskytnúť potrebnú starostlivosť. Takže v tomto spektre, bolo všetko v absolútnom poriadku. Ale keďže každá minca má dve strany, tak ani v tomto prípade to nie je inak, bohužiaľ. Myslím, že nie som jediný, prvý ani posledný, ak napíšem, že strava, ktorú mi a ktorú podávali pacientom v priebehu raňajok, obeda a večere, nebola prijateľná a podľa predstáv nás platiacich za zdravotnú starostlivosť nemalé peniaze, aj napriek tomu, že tento „pobyt“ v nemocnici hradí poisťovňa. Jedlo, ktoré dovolím si tvrdiť nedávajú, niektorí ľudia zjesť ani psom, dávali nám na obed či večeru. Viem, možno príliš expresívne som to pomenoval, ale ak by ste mali možnosť vidieť napríklad tie francúzske zemiaky, alebo tie kolienka s omáčkou a mäsom, určite by vaše termíny predčili aj ten môj. Mal som jediné šťastie, že trvalý pobyt mám neďaleko tejto nemocnice a, že mám skvelých rodičov, ktorí pochopili, že pri takejto strave budem o pár dni vyzerať, ako sklo, cez ktoré bude maximálne priehľadne. A tak mi nosili obed, nechávali večeru a ešte pribalili nejakú tu bagetu na raňajky. No keď som videl pohľady akými pozerali hospitalizovaní na tú stravu, prišlo mi ľúto toho, že nemajú takú možnosť, ako ja. Uvedomujem si, že po niektorých lekárskych zákrokoch, je jednoducho obyčajná strava nemožná, ale niektoré zákroky si práveže vyžadujú poriadnu stravu k nabratiu nových síl čo najskôr, no bohužiaľ z jedla, ktoré mne, respektíve nám bolo podávané sme skôr o tie sily prišli, ako ich získali späť. Ozývali sa aj hlasy, že deti v Afrike, Haiti a v podobných štátoch nemajú čo jesť a my takto plytváme jedlom, no musím oponovať, že ak by sme žili v ich podmienkach, nezišlo by nám na um vyberať si jedlo, alebo rozmýšľať nad niečím iným a schválne, prečo sa porovnávať s niekým takým, prečo sa neporovnať s vyspelejšími krajinami, veď Slovensko je krajinou s veľkou víziou do budúcna, chce napredovať, chce konkurovať, tak prečo v základných veciach a potrebách ľudí poľavovať a dostávať sa na úroveň krajín, teda ich niektorých častí, ktoré sú oproti nám zaostalé. Každý jeden z nás si zaslúži byť plnohodnotným členom tejto spoločnosti, zaslúži si mať isté práva no zároveň musí dodržiavať a podliehať istým povinnostiam, tak snáď to pochopia aj kompetentní, tí, ktorí sa pomenúvajú menami, ktoré nezodpovedajú ich vykonávanej funkcii. V tejto situácii sme príliš slabí, príliš bezmocní, no zvolili sme si „vyvolených“, ktorí by namiesto chaosu, ktorý momentálne v koalícií vládne a to si určite väčšina z nás uvedomuje, teda samozrejme okrem tých, ktorí na tých stoličkách sedia, mohli prestať rozprávať, vymýšlať nové koncepcie zákona o štátnom jazyku či cena za prenajatie Papierničky pre bežných ľudí, alebo poslancov. Je načase zastaviť to bábkové divadlo a postaviť sa reálnym problémom do očí a riešiť ich razantnou cestou, ktorá vedie k celkovému nárastu povedomia Slovenskej republiky v krajinách EÚ ale aj celého sveta.