Rudá hrúzovláda v Madride
Vo francúzskom časopise „Revue de Paris“ opisuje očitý svedok zúrenie komunistov a anarchistov v Madride takto:
Vyšiel som ráno do parku Casa de Campo, ktorý sa nachodí na západ od Madridu. Prechádza sa tu veľa vojska a málo civilistov.
Som v parkovej aleji, stretávam väzenských strážcov a ozbrojených rudých dobrovoľníkov a dobrovoľníčky. Od začiatku občianskej vojny tento park je parkom väzňov. Došiel som na čistinku, na ktorej prostriedku nachodí sa jama značného rozmeru, ohradená pichľavým drôtom. Za drôtom sa trasie strachom asi 250 osôb. Súdiac podľa šatov, boli to väčšinou ľudia z mesta. Spozoroval som dievča asi 15-ročné, oblečené do zelených šiat, na ktorých malo sukničku celkom roztrhanú. Držalo sa staršej ženy, podľa všetkého svojej vlastnej matky. Des kričal z očú toho dorastajúceho dievčatka... Vedľa nej v strachu túlia sa k sebe starí manželia. Jeden chlap, najmenej 50-ročný, kľačí a zdá sa, že sa modlí. Medzi uväznenými je nápadne veľa pekných, mladých dievčat.
Jama je hlboká asi dva metre. Rudí vládni dobrovoľníci stoja s puškami pred drôtenou ohradou. Odrazu sa objavia chlapi s dvoma strojnými puškami, ktoré boly ukryté pod plátenými pokrývkami päť či šesť metrov od drôtenej ohrady. Hrúza zavládne za ohradou. Úzkostlivé výkriky väzňov boly však umlčané rachotom strojných pušiek. Prvý padol muž, ktorý sa modlil... Strojné pušky boli v činnosti necelých päť minút. Počul som výkriky: Smilujte sa! Smilujte sa pre lásku božiu!
Keď som sa znovu zahľadel na jamu, všetci väzni ležali už na zemi. Niektorí boli ranení, väčšinou však mŕtvi. Krv z tiel doslovne strieka... Dievčatko v zelených šatoch ešte nezomrelo a vydáva bolestné vzdychy. Milicisti hľadia na tento obraz celkom ľahostajne.
Počujem výkriky vojakov: „Campsa! Campsa!“ Hneď na to nákladný automobil žlto-červenej farby blíži sa k jame. Vezie petrolej zo štátneho monopolu... Pomocou gumových ciev, mŕtvi a ranení sú v jame polievaní petrolejom. Nové hrozné výkriky ranených počuť z jamy. Jeden z vojakov v bezpečnej vzdialenosti zapálil chlp slamy a hodil ho do jamy. Oheň vyšľahol hneď do značnej výšky. Ozval sa znova srdce otriasajúci nárek. Nemohol som ďalej vydržať, na toto krvavé predstavenie hľadieť, zutekal som zo strašného miesta, ako keby ma prenasledoval nejaký prízrak. V meste som sa dozvedel, že hromadné vraždenie je v tomto parku každý deň na programe. Ďalej som počul, že mnohé dievčatá, ktoré som videl, ako ich vraždia a pália v jame, behom predchádzajúcej noci boly viac ráz zneuctené. Väzni vo väčšine prípadov nemali na svedomí žiadne previnenie. Vojaci, medzi ktorými je veľa áreštantov, prepustených z väzenia a ozbrojených komunistami, ľubovolne podozrievajú, uväzňujú a popravujú. Ich obete sú okrádané a ich príbytky plienené. O týchto ukrutnostiach svojich tlúp madridská vláda nechce nič vedieť. Nech sa teda dozvie o nich celý kultúrny svet!
