POLUDNIEsedím na šatstvom vyleštenej lavičkenechcem, nesmiem, nedokážem ju opustiť srdce a mozog...konečne po desaťročiach blúdenia spolukonármi vtiahnutý do obrazušteklený ihličím v podpazušíobrastáme zvráskavenou kôrou obrátený k moru, k jeho nedokončeným príbehom o slobodeobrátený k vetru a jeho intímnym tajnôstkamobrátený k slnku, ktoré si ma opeká podľa ľubovôle sa ihrá obrazotvornosť tuláka s oblakmi bez prestania VEČERsom jeden z konárovktorý sníva, že mu narastú krídlaodletí a pierkom pošteklí tvoje zreničky ...som jeden z konárovktorý čaká na tvoj hľadajúci pohľadna nedočkavé končeky prstov, ktoré sa potajomky dotknú olejovej kôry...som konár Osamelého cédraktorý sa už nikdy nestretne s Osamelosťou Ďakujem Ti.NOCBáseň venujem nicku, ktorý som premenoval na Happy
Osamelý céder
RÁNO tieň sa vymrštil na chrbát a zreval „Už dosť! Nevládzem!“ Chrbát použil ako mostík a skočil do Csontváryho plátna k Osamelému cédru ktorému sa rozhodol robiť spoločnosť „Tento je správny, tu ostaňme.“