No toto ráno som šiel ta až moc ráno, lebo sa mala písať nejakágenerálna skúška zo slovenčiny, ráno... ako jednému z mála mi navýsledku záležalo a chcel som sa ešte do toho pozrieť, asi to bolo tým, že som vedel, že nič neviem(Sokrates by mal teda zo mňa radosť) a cítil som niečo ako zodpovednosťvoči mojej Profesorke... tak som potom ešte ráno v triede sám sedel, naokne a čítal si zmaturuj zo slovenčiny.
Rána a večere sú jedny z najkrajších častí dňa, spolu s nocou a dňom.
Uvedomujúc si konečnosť týchto (aj krásnych) školských časov mávam už teraz nostalgické pocity...
Ach, osem rokov je osem rokov. Ako môže tak ľahko skončiť niečo, čo trvá osem rokov? Nemôže...
Ešte pred chvíľou sme boli takí malí, nevedeli čo bude s nami, nohlavne nás to vôbec netrápilo... Teraz tiež nevieme, ale vieme, žeza chvíľu bude všetko inak...
