Štýlom odmeraný a v kozmetike neporaziteľný Procházka sa tentokrát premohol a vsadil na osvedčené hollywoodske efekty: šikovne dávkovanú sebakritiku, milučký slang a expresívne podobenstvá, ktorými mienil osloviť aj tých, ktorí si viažu kravatu len v kritických chvíľach a aj to z donútenia (v poradí: stužková, svadba, pohreb). Možno by sa mu to aj podarilo, keby nebol chcel súčasne osedlať dva oproti sebe cválajúce kone a hádzať na nich rozmarné saltá a piruety.
Trochu hlúpučko zapôsobilo dovolávanie sa úcty voči niekomu, kto vynaložil extrémne úsilie na propagáciu sociálnej nespravodlivosti a špinenie verejnej mienky. Procházka ani netušil, že primitívne zavádzajúce nabádanie voličov na diskrimináciu, nadradenosť a neznášanlivosť voči akejkoľvek inakosti okrem tej vlastnej, sú v príkrom rozpore s morálnymi hodnotami zdravo uvažujúcich ľudí v celom civilizovanom svete? Divné a smutné zároveň. Samotné referendum bolo jasným svedectvom toho, že tomu tak nie je len v civilizovanom svete, ale dokonca, aj u nás, na Slovensku.
V živote politika je niekoľko vecí, pri ktorých nemožno jedným dychom hovoriť áno i nie. Prípad Chromíkovho referenda je jedným z nich.
Nechápem čo by sme mali teraz, podľa Procházku, obdivovať na človeku, ktorý "s vlastnou tvárou a s vlastným menom sa úplne zdola vydal na cestu, ktorá mu dávala zmysel".... To, že sme spoznali jeho tvár, bolo jedným z pilierov neúspechu tohto nezmyselného mrhania peňazí a fakt, že Chromíkovi to celé "dávalo zmysel" považujem, s prepáčením, za jeho súkromnú, intímnu záležitosť, ktorá nás nemusí vôbec zaujímať. O to viac by nás malo zaujímať za akú cenu sme dopriali tomuto pomýlenému Don Quijoteovi kresťanskej obmedzenosti túto hanebnú a nelacnú avantúru. Nehovoriac o tom, že 80%-ná väčšina, ktorá totálne odignorovala chorý klerikálny plebiscit, v tom nieže nevidela žiadny "zmysel" ale vyslovene ho ponímala ako číry blud.
Procházka pri obhajobe Chromíka, a výpočte aký on NIE je karieristický riťolez a prospechár, sa s obdivuhodnou dokonalosťou rozpisuje o charakterových znakoch karieristického riťoleza a prospechára. Robí to tak presvedčivo a s takým zmyslom pre dramatický detail, ako to dokážu len absolventi tvrdej školy života a literárni empirici čerpajúci námety z vlastných skúseností. Nie náhodou sa nad touto časťou textu mnohí pozastavili a neodpustili si malý úsmev: "Nederie funkcionárske kresielka, nerozdáva pokútne partajné inštrukcie a potom to nezatĺka, nechodí s koženkovým kufríkom od jedného šéfa k druhému, aby si vypýtal nejakú prebendičku a vlíškal sa do nejakého ešte usadenejšieho funkcionárskeho zadku, ako je ten jeho. Nehlasuje z teplej semišovej sedačky v parlamente „že by dobre bolo“, ale sa vo vlastnom čase terigá kade-tade, hnaný zjavne niečím iným, ako spotenou snahou vylepšiť si kádrový profil."
Chromíka by sme si, podľa Procházku, nemali vážiť len kvôli tomu, že celé dva mesiace nevedel naformulovať o čo mu ide, ale hlavne preto, že NÁM dal možnosť formulovať vlastné hodnotové postoje, príležitosť na katarziu, na to, aby sme boli slobodnejší, šťastnejší a zrelší, než predtým ...(?!). Asi nebudem veľmi preháňať, keď si dovolím poznámku, že tu sme dorazili na miesto, kde začína rozum stáť. Dlho, nehybne a bezradne.
Ak niekto, niekde, už vymyslel jednoduchší a hlavne lacnejší spôsob mentálnej hygieny ľudí, ktorí nemajú jasno v tom, kde sú hranice ich vlastných občianskych práv a kde začínajú práva niekoho iného, mal by nám ho rýchlo prezradiť. Lebo nie je vylúčené, že malí chromíci povzbudzovaní malými procházkami, nasledovaní obetavou dvadsaťpercentnou križiackou výpravou, sa ešte môžu pustiť do nejednej podobnej mentálnej očisty a potom nám bude fuckt hej. Nutkanie na vykonávanie veľkých duchovných potrieb za ťažké balíky eur totiž zďaleka nekončí. Lebo sám Chromík vyhlásil, že toto bol len začiatok.
