Rád by som sa mýlil a dočkal sa chvíľ, keď sa v čase o päť minút dvanásť roztočí diskusia o vzťahu justície s organizoavaným zločinom, o legalizovanej štátnej korupcii, o lekároch, ktorí z nedbalosti vraždili a vyrábali doživotných invalidov z nevinných pacientov, o morálnej hnilobe cirkvi a finančnej kriminalite arcibiskupského úradu obzvlášť, o ovládnutí podnikateľského prostredia bývalými funkcionármi ŠTB a kádrami, pre ktorých bol november ´89 väčšou srandou než znalecký posudok nahrávky s hlasom premiérovho dvojníka o viacmiliónovej predvolebnej dotácii jeho strany.
S potešením by som videl nášho nebojácneho Moravca ako počas relácie vyzve hostí aby boli tak láskaví a hovorili k veci, odpovedali na položené otázky alebo sám ukázal na kameru overené dôkazy, dokumenty, grafy a čísla na ilustráciu tej zázračnej vety, ktorú sme v poslednom čase nemali možnosť z obrazoviek počuť ani vidieť: vážení, vy zámerne klamete a podvádzate verejnosť.
Normálne sa hanbím si to priznať ale nemám tak bohatú fantáziu aby som si niečo podobné vedel predstaviť. Vynárajú sa mi len útržky "žoviálneho", bezradne žmurkajúceho Strižinca, obklopeného prázdnymi kreslami v nedeľňajšom štúdiu, prípadne presunutý vysielací čas relácie, vtipne premenovanej na O päť minút dvadsaťštyri. Je tu však aj jeden horší scenár, ktorý na rozdiel od spomenutého nie je len mojím problémom.
I v prípade, že by sme, božím nedopatrením, zohnali nejakého erárneho slovenského Moravca a mohli by sme v STV konečne sledovať politické relácie ako pred rozdelením republiky, NIČ ...BY... SA... NESTALO. Absolútne nič. Niet takého zločinu, podvodu či škandálu, ktorý by na Slovensku, v krajine bez následkov, niečo znamenal.
Len aby nám nebolo päť minút po dvanástej už trochu neskoro.
