Kto už nemôže a nemusí predsedu Smeru (so všetkým, čo táto kategória bezočivosti a arogancie stelesňuje), ten by ešte zato nemusel automaticky milovať iba a jedine Igora. Že nie?! Nehovoriac o tom, že v posledných parlamentných voľbách nie každý, kto nehlasoval za Smer-SD dával svoj hlas OĽANO a krúžkoval práve jeho. No a neprirovnávajme ho, prosím, k takému odpadu, ako boli Vladimír M. a Róbert F. Jednak si to nezaslúži a jednak, oproti týmto dvom by bol jasným favoritom aj Fantomas či Freddy Krueger v najproduktívnejších rokoch svojej kariéry.
V poslednom svojom blogu, v ktorom (čestné pionierske) nerobím nič iné len svedomito ficujem, ma zaujal jeden z komentujúcich, ktorý si z množstva nepodstatných viet všimol iba jedinú. Bola v nej zmienka o tom, ako Matovičov detinský egocentrizmus a chaotická komunikácia pri manažovaní koronakrízy nahráva všetkým tým, ktorých návrat by sme si už mohli raz a navždy odpustiť. Vytkol mi ju. Pomerne slušným, inteligentným spôsobom, pričom za príklad si zvolil hrušky a jablká, ktoré som, podľa neho, zamenil.
Matovičovi všetka česť a vrúcna vďaka za to, že svojou nadľudskou húževnatosťou, súcit evokujúcou povahou a insitným populizmom uleteného sympaťáka dokázal to, čo sa oveľa rozvážnejším, múdrejším a skúsenejším politikom dovtedy nepodarilo. Vytrel podlahu s neustálym súmračným precedom a ním stvorenú, živenú a riadenú korupčnú chobotnicu podvodníkov, zlodejov a vrahov, rozumej našich ľudí, odstavil na vedľajšiu, úzkorozchodnú koľaj. To mu nikdy nezabudneme. Lenže týmto sa vec zďaleka nekončí. Tu by sa malo všetko len začínať. Začínať vážne, odborne, zodpovedne, dôsledne, bez zbytočnej hystérie, zbrklostí, menštruačných afektov a ak by to išlo, aj bez idiotovania koaličného partnera. A to je presne to, čoho sa momentálne najviac obávam.
Na vysvetlenie
Týmto sa ospravedlňujem čitateľom, že som ich unúval reakciou na diskusný príspevok môjho predchádzajúceho blogu ale snažil som sa držať témy, ktorú dnes riešia mnohí z nás, od radových voličov cez koalíciu a médiá, až po prezidentku republiky. Dôvodom je, že administrátori denníka SME mi pred zhruba dvomi rokmi zrušili možnosť prihlásiť a zapájať sa do výmeny názorov pod vlastnými i cudzími článkami. Tým pádom som nemohol na koment blogu reagovať ináč, len týmto spôsobom. Ide o morálny kódex. (Dávam do pozornosti všetkým tým, ktorým autocenzúra máva občasné výpadky.)
Onoho času som si ľahkovážnym spôsobom dovolil označiť slovenského politika, bývalého sudcu, v súčasnosti nezávislého a nezaradeného poslanca Európskeho parlamentu, za niečo, čo strážcovia kódexu vyhodnotili ako „príspevok obsahujúci obscénnosti alebo vulgarizmy (či už skryté alebo priame), resp. príspevok vyvolávajúci verejné pohoršenie“.
Dotyčný pán, ktorý sa prednedávnom angažoval o.i. aj ako advokát Lučanských vo veci samovraždy bývalého policajného prezidenta, a ktorý pôvodne kandidoval do EP za vtedy ešte jednotnú ĽSNS, sa práve v čase môjho previnenia vyznamenal nie práve nezaujatými a nie práve rasovo tolerantnými vyjadreniami na adresu vtedajšieho prezidenta, Andreja Kisku. Z pozície sudcu. Škoda len, že to nespravil formou blogu v denníku SME.
Kvitujem a plne akceptujem profesionalitu zodpovedných webových adminov Petit Press a.s., bez akejkoľvek nadsázky a irónie. Majú rovnaký meter na každého, od extrémistov, konšpirátorov, krčmových hulvátov, až po verných blogerov a dlhoročných predplatiteľov SME. Tak to má byť. S tým zmrdom som to vtedy fuckt prehnal. Že som v sebe nenašiel odvahu nazvať ho idiotom! To dnes znie tak „prepáčiteľne“, tak premiérsky, tak cool.
