Iste tušíte na čo narážam, veď ich dobre poznáte. Pána prezidenta, aj oné relácie, v ktorých mediálni asistenti odpočinkových staníc oslovujú nič netušiacich spoluobčanov - rozumej bezdomovcov, alkoholikov, narkomanov, degenerovaných Rómov, hendikepovaných príslušníkov menšín, senilných, chorých starcov i deti ulice z rozvrátených rodín - a pýtajú sa ich na rôzne vtipnôstky. Nie že by som mal niečo proti inteligentnej zábave výsmechu slabších a postihnutých - veď čím iným liečiť ego ak nie veselosťou z toho, že aj od nás je niekto sprostejší, žeáno?! Len jednu vec dosť dobre nechápem. Prečo si tie dobré duše s nabifľovanými odpoveďami v rukách a kamerou za chrbtom museli brávať na mušku najbezbrannejšie sociálne skupiny obyvateľstva. Prečo nešli miesto lacnoty za náročnosťou a nenasáčkovali sa do klimatizovaných pracovní nejakých bankových analytikov, firemných top manažérov, do nablýskaných agentúr popových hviezd, alebo priamo do ofisov "vzdelanosťou a kultúrou nepoškvrnených" politikov? Oko by nezostalo suché! To by bola zábava! A to som ešte taktne obišiel policajtov a športovcov.
Neviem čoho sa za oných čias autori týchto programov pre široké vrstvy báli viac, poklesu sledovanosti či odzbrojujúceho zistenia, že percentuálne úrovne základných vedomostí segregovanej spodiny a uznávaných spoločenských celebrít sa líšia od seba menej než ľudské a šimpanzie DNA. Ale možno to bola iba jednoducho pohodlnosť. Veď chudáci sú v týchto neokapitalistických končinách vždy poruke. Stačí vytiahnuť päty z redakcie, zájsť na železničnú stanicu, pred ktorúkoľvek slovenskú krčmu či porozhliadnuť sa medzi žobrákmi na korze. Sú ich tam haldy. Ale že po tie roky nikomu nenapadlo zavítať s vtipnými otázkami na operný ples či do vestibulu NR SR počas obedňajšej prestávky, to ma skutočne prekvapuje.
Len si predstavte: namiesto špinavých, bezzubých, odovzdaných chudákov vidieť našu navoňanú, vyfintenú smotánku ako uteká pred mikrofónom a nemotorne sa schováva pred kamerou za kýble s kaviárom a chladeným šampanským. Lebo ak iné nie, tak to hádam už len tušia, že keď Blažena z Luníka IX nie je schopná rozlišovať medzi gravitáciou a graviditou, je neporovnateľne menší prieser než keď vysokopostavený papaláš rozmýšľa nad otázkou aký uhol opíše sekundová ručička za pol minúty.
Od toho väčšou prčou by bolo snáď už len to, že by, povedzme, prezident neovládal svoj materinský jazyk. A nenahovárajme si nič ružové: na Slovensku tá prča tu proste je. A už poriadne dlho.
Hovorcovia by iste mohli namietať, že nikde nie je "biele na čiernom" napísané, že hlava štátu musí vedieť po slovensky. A dodali by iste i to, že ono, bližšie zatiaľ nešpecifikované, fonetické nárečie kombinované s posunkovou rečou, by malo už prezidentovi nielenže postačovať k pokojnému doprezidentovaniu, ale že mu dokonca tieto jeho schopnosti dávajú ústavné právo nadávať druhým do analfabetov.
Nuž, zabávať sa na niečom ako IQ v krajine, ktorá si vyše 20 rokov volí a na vlastné trovy vydržiava podvodníkov, mafiánov, bývalých agentov štb, vydierateľných, bezcharakterných a negramotných karieristov a púšťa ich do najvyšších politických, justičných a kultúrno-spoločenských funkcií, kde k najfrekventovanejším slovným spojeniam patrí, okrem nadávok, "veď nevadí" a "no a čo", a kde k odhaleniu všadeprítomnej špiny je potrebný jeden ochotný kanadský Angličan žijúci na Slovensku, je nielen trúfalou bezočivosťou ale i verným zrkadlom našej bezchibnej národnej mentalyty a identyty.
....................................................................................................
Na záver citát z jednej zo spomenutých relácií:
- Ako znie budúci čas od slovesa ísť?
- Nepôjdem.
- Budúci!
- Budúci....? Aha ...ostanem.
Neberme to na ľahkú váhu. Ak to bude záležať len na nich, títo nám tu fakt ostanú.
