Veď nechcime byť pápežskejší než pápež, riekol nám Igor...
Na jednej strane sa úprimne divím, že kreatúry ako Lexa, Široký či Vareha sa nechopili príležitosti a zahodili jedinečnú šancu získať flek - a s ním spojenú imunitu - v rozvetvenej a pomaly už neprehľadnej Borisovej rodine. Na strane druhej sa nedivím, že akýsi veterinár-agroexpert, Jaroslav Karahuta, sa tam úspešne prehrabal a následne vypotil ideu, že „Nie je možné, aby na mňa mali Lexa a Široký po 27 rokoch vplyv“. Keď už nič iné, aspoň nech je sranda, nie? Už dávno ma nič tak nepobavilo.
Jasné, že to nie je možné, Jaroslav, to si píš! Čo na tom, že už aj vyslovenie týchto dvoch priezvisk vyvoláva zhnusenie a kolektívne zvracanie a v každej civilizovanej krajine by v momente diskvalifikovalo politikov na dve-tri generácie vpred i vzad (nezávisle od faktu, že obaja sú zatiaľ „úplne nevinní“, stále na slobode a, ďakujú pekne, majú sa fajn.)
Neviem sa dočkať chvíle, keď v strane Sme rodina konečne nájdu niekoho, kto nevyrastal v pouličnom gangu, neabsolvoval školu života vo veksláckom cechu, väčšinu voľného času nestrávil robením nemanželských detí a nevegetil v slnečnom Karibiku po boku smotánky typu Kýbel, Sused, Brucho, Kuriér, Hlavatý či Dede.
Tak či tak, Kiskovi ani Sulíkovi nezávidím. Od Borisových „rodinných expertov“ nečakám žiadne intelektuálne rekordy ani iné zázraky - ale to ešte nie je dôvod na to, aby som bol zo štvorkoalície nadšený.
Vypratať, dezinfikovať chliev po sviniach je teraz to najdôležitejšie, čo potrebujeme. O tom nikto nepochybuje, o tom boli voľby. No a – s božím odpustením - ak sa to dá dosiahnuť len s niekým, kto nevidí podobnosť medzi sebou samým a tými, ktorým vyhlásil križiacku vojnu, komu doteraz nedošlo, že farebné škatuľky s nápisom Durex neskrývajú žiadne žúrové balóniky ale niečo celkom iné, tak budiž.
Tento tím sme si zvolili, tomuto tímu musíme fandiť. Lebo, ako všade inde, aj tu sú medzi nimi ľudia vynikajúci, ľudia obyčajní aj ľudia pochybní ...ale aspoň, že už nie sú to tí „naši“.
