Poondiate šumy alebo šecko vyréší koncendzus

"Ak niekto hovorí, že táto hádka bola hádkou o pozície, hovorím, že nie. Bola to hádka o podoby komunikácie".

Napriek pochybnostiam, že predseda NR Slovenskej republiky dokázal vydolovať z hlbín svojho intelektu dve súvislé myšlienky bez gramatických a štylistických chýb, začínam veriť, že hovoril pravdu. Čo ak sa koaliční partneri tentokrát fakt nepohádali o každodenný lup, ale zruvali sa spontánne a nezištne, v plamennom akademickom diskurze o plnení volebných sľubov a prioritách politickej stratégie, ktorej základom je fungujúci systém medzirezortnej komunikácie?! Slovami klasika, čím ďalej o tomtom uvažujem, tým sa mi tom zdá dôveryhodnejšie.

Komunikácia v koalícii to nie sú žiadne lentilky. Vôbec už nie v takej, ktorá nemá ani alternatívu. Je to veľmi zložitý a zradný mechanizmus, plný cudzích slov, abstrakcií, kontextov a diplomatických fráz. A to nielen u nás, ale aj v krajinách s tradičnou demokraciou, kde politici disponujú štandardnou slovnou zásobou a nemajú problém s materinským jazykom. Všade inde sa musia z času na čas hľadať alternatívne spôsoby dorozumievania.

Je možné, že národniari obrodenej SNS nepovažovali za účelné dorozumievať sa s partnermi pomocou morzeovky a dymových signálov a iniciovali preto návrat k predbernolákovskému pastierskemu dialektu zbaveného čísiel, časov, pádov a interpunkčných znamienok, vo forme sms-iek. Ótom pótom je možné aj to, že mravné autority Híd-u navrchovali šifrovanú korešpondenciu runovým písmom v šamorínskom žargóne, čím vyvolali nevôľu časti kolegov z Mosta, ktorý vsadil na osvedčenú telepatiu a poštové holuby. Viem si dokonca predstaviť aj to, že stratégovia zo Súmračnej dospeli (ruka v ruke s našimi ľuďmi... ako ináč?) k záveru, že akákoľvek komunikácia iná než vnútrostranícka je potenciálnym zdrojom nežiaducich konfliktov, ktoré v konečnom dôsledku poškodzujú hospodársky rast a imidž Slovenska. O stabilite vlády už ani nehovoriac.

Preto zdôrazňujem, že v tejto situácii môžeme byť skôr radi než totálne nasraní, že preceda, harakter a kpt. tomtom opäť raz našli v sebe dostatok štátnickej zodpovednosti a politickej vôle na plodonosný koaličný konsenzus. Zažehnali krízu, ktorá nebola, doplnili zmluvu, ktorá neplatí a hlavne spasili Slovensko pred katastrofou - ktorá, na rozdiel od alternatívy, existuje.

Už keď sme pri tom - konsenzy v koalíciách, ktoré nemajú alternatívu, sú zvláštna vec. Vykazujú o. i. priame paralely s etológiou psov... presnejšie dvoch konkrétnych psov. Nadržaného rotvajlera s peniacou hubou a štvorhviezdičkového jazvečíka v zálohe. Aj tam konflikt začína vrčaním, brechotom a - v lepšom prípade - sa končí konsenzom: veľké, racionálne psisko majestátne oští hlavu malého, emotívneho psíka. Až malý uschne, zavládne pokoj a porozumenie.

„Každý politik má právo na vlastný štýl politiky. Kým pán predseda SNS je taký emotívny typ, ja som veľmi racionálny typ. Keď sa stretne veľmi emotívny typ a veľmi racionálny typ, môže prísť k šumom.“