Najúspešnejší predseda najštandardnejšej politickej strany si to celkom pekne naplánoval. Najprv okydal nezodpovedného ministra zdravotníctva za škandalózny Omán, potom si odskočil do neďalekého Jordánska, aby sa tam v tieni paliem do sýtosti vysviatkoval s čakateľkou Katarínou, no a napokon sa brilantnou tlačovou besedou vrhol späť do služieb nášho spoločného dobra. Bez predsedu boli dni pracovného voľna všedné, noci chladné a dlhé. A to nielen pre stranu a spriatelený kruh politických väzňov, ale pre celú, celučičkú krajinu, vrátane novinárskej obce. Žiaľ.
Fico je späť. Patrične zrehabilitovaný, očividne uspokojený, spálený ako morské prasa v mikrovlnke. A ako sa od alfa samca dezoláta dalo očakávať: bez rúška, bez vakcíny, bez karantény, bez hanby. Lebo, čo je na Slovensku dovolené iba volovi, nie je dovolené ani bohovi.
Po týchto sterilných a zavírených mesiacoch sme nutne potrebovali pár empatických slov od niekoho, koho si vážime a ctíme, niečo hrejivé, niečo povznášajúce. Napríklad stanovisko docenta bezpečnostnej služby k dohode o obrannej spolupráci medzi Slovenskom a USA, prípadne posielanie zahraničných agentov a ich prisluhovačov do psej matere. Stalo sa.
Predseda to teraz dal úplne sám, bez súmračnej brigády, ako starý dobrý kôl v plote. Neboli s ním jeho najvernejší stranícki kolegovia ani konzultanti z poľovníckej chaty a dokonca ani intelektuálny maják a baranidlo strany, Blaha. Vystačil si s eskortou dvoch urastených prešovských súdruhov - pre prípad, že by sa v miestnosti objavila Monika s mobilom a dlažbovými kockami.
Všetko prebiehalo v súlade s kostolným poriadkom až do chvíle, keď sa odohralo poľutovaniahodné faux pas novinárky, ktorá v príkrom protiklade s elementárnymi pravidlami slušnosti a spoločenskej etikety, vyzerala ako hus. A nielen to, položila otázku. Spýtala sa, vtedy už do šarlátovo-hrdzavo-ryšava sfarbeného predsedu na vec, do ktorej nikoho nič nie je, a preto je aj úplne zbytočné o nej hovoriť.
Vysokoškolský pedagóg a falzifikátor PCR testov sa z otázky nijako zvlášť „neposral” a redaktorke zrozumiteľne vysvetlil kto je a ako vyzerá. Odzneli tam slová o rešpekte, smiešnosti, trápnosti, ľútosti a hydine - aby bolo každému nad slnko jasné, že náš najskúsenejší aktívny politik je jedno stupídne sedlácke hovado.
Okrídlený žatevný bonmot v podobe „Nevyrušujte, tu sme pri vojnových konfliktoch“ síce neodznel, ale bolo to veľmi podobné: „My tu hovoríme o pravdepodobnosti účasti cudzích vojenských síl, o možnosti zatiahnutia Slovenska do vojnových konfliktov, o dovoze neskutočných vecí na Slovensko a vy sa zase pýtate Roberta Fica či niekde bol!”
Tak to teda nie! Netreba sa pýtať. Netreba provokovať predsedu, predsedu treba počúvať. On povie sám od seba všetko, čo chce. Ba čo viac, netreba chodiť ani na podobné tlačové besedy, netreba informovať o ničom, čo sa týka Fica ani Smeru, ktorým sa práve uberá. Lebo exoti, ktorí trávia väčšinu svojho voľného času v spoločnosti zločincov a kuriev nepatria do serióznych mienkotvorných médií, ale do žltého bulváru a lacných hard-core magazínov... už-už som písal, že do basy, ale to by bolo dosť otrepané. Alebo nie?
